Ľúbim sa, tak ako nikto iný,
ľúbim sa a bez pocitu viny
priznávam,
že som spokojná. Tak veľa ste mi ublížili, nepretla som si však žily, prisahám, už som pokojná. Bolo toho priveľa aj na armádu duší a nieto ešte na žieňa. Vydržala som a hrdosť sa mi neprieči. Uvedomujem si svoje plusy, už nebudem si neverná. Čas síce všetky rany nelieči, no spálila som všetky mosty, ktoré viedli k smútku. Už neberiem na Vás ohľady, vždy ste mi boli prednejší, stačili mi tie pohľady, nie vďaka, ale posmešky. Nie, neublížim Vám, ja taká nie som, ja nie som ako Vy. I napriek zásadám, niekto by zniesol, našli by sa tu zásluhy... Neoplácam, nenastavím viac druhé líce, neodrádzam, stále sa bojím aj tmy síce, strach z Vás však už vôbec nemám, a poznám aj Vaše mená. Nechcem ich z hlavy vymazať, budem si ich navždy pamätať. Už nebude sa opakovať minulosť, bolo to fajn, ale bolo toho dosť.
