Na pohrebe som nebola. Rozlúčila som sa s ňou potichu, sama. Plakala som dlho a spomínala na roky prežité spolu. Od škôlky sme boli najlepšie kamarátky, zaslúžila si to. Kým bola dieťa, boli sme stále spolu, bránila som ju pred ostatnými, keď sa jej posmievali za roztrhané šaty a svetre po starších bratoch, pretože si jej rodičia nemohli dovoliť lepšie, prežívali sme družne každé sklamanie aj radosť.
Až kým nezačala spoznávať alkohol, diskotéky, sex. Začala skoro. Príliš skoro na to, aby si uvedomila, že ak pijú jej rodičia, môže aj ona. Z jednotkárky sa stala štvorkárka, cez hodiny spala na lavici, cez víkendy opitá pod stolom v bare. Zničil ju alkohol a povesť zdedená po rodičoch, ktorá ju ťažila rokmi stále viac. Mohla to dotiahnuť tak ďaleko...
Nie, nechcem sa spovedať. Chcem vás len upozorniť, aby ste neprepásli svoju šancu na úspech, šancu na život.
Takto alebo podobne sa končí mnoho ľudských osudov, osudov, ktoré mohli dopadnúť omnoho lepšie, keby ich majiteľov nezmohla túžba po slobode a predčasnej dospelosti.
Mňa tiež veľakrát prepadla túžba odísť z domu a robiť si čo chcem. Ale našťastie som veľmi skoro pochopila, že nech mám 15 alebo 50, nikdy si nebudem môcť robiť čo chcem. Vždy sa budem musieť niekomu podriaďovať, pokiaľ sa nejakou náhodou nedozviem, že som zdedila microsoft alebo hotelové impérium.
Preto si neničme detstvo predčasným dospievaním. Tešme sa z toho, že nemusíme platiť nájom, chystať deti do školy a počúvať svoju "polovičku", čo by sme mohli spraviť lepšie. Pretože aj keď je dospievanie strašne ťažké, nikto nám nerozumie a hormóny sú horšia zbraň proti nám samým ako atómová bomba, je to len raz za život.
