Začalo to asi niekde pri tom, že ak sa muž so ženou pohádali, tak muž prišiel s kvetinou a výrazom "prepáč" v očiach.
Rodičia nemajú čas na svoje deti. Kariéristi pribúdajú raketovou rýchlosťou a deti strážia opatrovateľky, ktoré ich "ľúbia" za 100 korún čistého za hodinu.
Už sme asi zabudli, akú silu má obyčajné objatie. Opýtať sa, ako sa darí, čo nové a či náhodou nemá nejaký problém.
Je veľmi zložité získať dôveru dieťaťa, ak sa oň rodičia roky citovo nestarajú a myslia si, že všetko sa dá vynahradiť vecami.
Môj otec, ak mi chcel vyjadriť, že by mi chcel pomôcť, len nevie (a naozaj to nikdy nevedel) ako to má povedať. Vyskytol sa problém, dostala som novú detskú izbu. Vynadal mi, doniesol mi nový telefón. Nechcela som sa s ním baviť, lebo mi povedal niečo čo ma zranilo, zdvihol mi vreckové.. Je to predsa tak jednoduché..
Mazlík mi stále vyčíta, že sa neviem chovať pri deťoch, že sa ich bojím. Nie - nebojím, ja len neviem čo je to pociťovať rodičovskú lásku, a tým pádom ju ani neviem dávať. Fakt sa snažím, už mi to ide oveľa lepšie (kto ťa pochváli, keď nie ty sám), ale stále sa bojím. Aj keď sama neviem čoho.
A to všetko len preto, že neviem ako hreje pocit, že vám rodič ukáže, že vás ľúbi. Našťastie mi toto vynahradzujú posledný rok Mazlíkovi rodičia, pretože ma vzali do rodiny a dokážu ma podržať, keď mi je ťažko.
Viem, že by som to nemala asi hovoriť, keďže mi to málokto uverí, ale u nich sa cítim oveľa viac doma ako tam, kde som vyrástla a kde ešte rok musím bývať. Pretože aj keď nemajú toho toľko, ako majú moji rodičia, je ich byt nasiaknutý láskou, ktorú cítia jeden k druhému.
Je naozaj také ťažké vedieť povedať: "Mám ťa rád"?
