Môj ideál

Niekto, kto skutočne bude chápať to čo cítim. Niekto, komu nemusím vysvetľovať môj PMS ani dočasné stavy depresie s prvkami paranoje.Koho bude baviť dlho do noci rozvíjať teórie o nezmyselnosti logiky a nekonečnosti ľudskej blbosti. On nebude krútiť hlavou nad asociáciami, ktoré dokáže vyprodukovať môj mozog. Nebude ho trápiť, koľko a prečo plačem, pretože bude vedieť, že u mňa plač nepotrebuje žiaden extra dôvod.Zvykne si, že dupem, neviem potichu zatvárať dvere a občas nevedomky kričím. Nebude sa hanbiť za niečo, čo sa mi páči a pochváli i tú najšialenejšiu kreáciu vytvorenú mojou osobou, pokiaľ ju nebudem chcieť prezentovať na ulici. Nebude ma okrikovať pred ľuďmi a nebude spochybňovať moje názory i keď by som tvrdila, že tráva je odjakživa oranžová.  Budú ho zaujímať aj moje problémy a pokiaľ sa ma spýta na riešenie tých svojich, bude aspoň vnímať moje návrhy. Bude vedieť, čo mi kúpiť, aby ma potešil, kedy sa ozvať a kedy sa radšej nepokúšať o komunikáciu so mnou. Nemusí mať rád moje kamarátky, no z času načas ma s nimi pustí von – decentne, samozrejme. Nebude negovať moje výroky len preto, že mám IBA devätnásť. Uvedomí si, kedy a v akom stave má prísť domov, kedy je čas na kamarátov a kedy by sa mal venovať mne.   Jednoducho – bude ma milovať takú aká som. Pretože iba vtedy, keď ležím na gauči vo vyťahanom tričku a strapatá s niekým, kto ma rešpektuje, som naozaj šťastná a sama sebou.