Všetko je spoločné. Dokonca sami ani nezomierame. Niekde – kdekoľvek zomiera určite aj niekto iný.
Pozerám sa do diaľky a chcem pochopiť to čo sa stalo.
Je to zložité. Príliš zložité. Snažím sa rozložiť to na maličké kúsky. Lenže mozaika už nie je kompletná.
Bolí to a tá bolesť sa nedá správne popísať. Akoby sa mi rozpadala duša. Skúste definovať roztrieštenosť vesmíru...
Večne skúšaná je duša básnika... Nie – necítim ľútosť. Iba bezradnosť, pretože neviem, čo bude ďalej. Nechápem to čo prežívam a rútim sa vpred, nepoznajúc dôsledky.
Potrebujem prestávku – nestíham už s dychom. Dusí ma vlastná nevedomosť.
Čo s tým? Strácam sa v rozmanitosti sveta. Je predsa toľko možností... Ako si vybrať a hlavne správne? Čo je vlastne správne? Kto to môže súdiť? Príliš veľa otázok a žiadne odpovede.
Chcem nájsť seba – svoje naplnenie. No ako hľadať to čo nepoznám?
Deň čo deň sa presviedčam, že život je príliš zložitý na to, aby som ho dokázala pochopiť.
Mám nechápať a nájsť to čo hľadám? RAZ to snáď dokážem, treba len dúfať... Nedá sa nájsť dávno stratené... No dá sa spasiť nájdené.
