Jedna z vecí, po ktorých už roky márne túžim. Fungovať tak, aby mi bolo všetko desať, nech sa deje čokoľvek. Nech si robí čo chce. Nech ma uráža, nech ma ponižuje... Mne je to fuk, nie je to predsa môj problém, to on je zlý.
Prečo by som ja nemala mať stužkovú len preto, lebo oni sú sprostí? Prečo by som nešla tam, kam chcem, pretože oni mi budú nadávať? Prečo nevysloviť svoj názor, aj keď ma zaň oni budú urážať a ponižovať? Pretože oni to chcú? NIE... to nie je dobrý dôvod. To nie je žiaden dôvod. Ja potrebujem byť sama sebou či sa to ostatným páči alebo nie.
Ak by mi už na ničom nezáležalo, prišla by som o to najcennejšie – o schopnosť vnímať. Už by som to nebola ja. Nie že by mi to, že nedokážem povedať jednu „vážnejšiu“ vetu bez plaču, nejako vadilo... (podľa psychológa je to ochranný mechanizmus môjho organizmu, no nie vždy sa zíde.) Niekedy by som sa chcela so všetkou vážnosťou postaviť pred ľudí, ktorí si to zaslúžia a povedať im z plných pľúc čo si o nich myslím. Bude to trvať ešte nejaké tie mesiace, možno roky. Ale JA im to raz poviem. A v ten deň sa mi uľaví tak, ako ešte nikdy v živote. Prvýkrát v živote budem skutočne šťastná, pretože mi zo srdca spadne ten obrovský kameň, čo ho celú dobu drvil na menšie a menšie kúsky. Mnoho z nich už nezlepím, už nikdy nebudem cítiť tak, ako iní. To nevadí. Ja chcem cítiť konečne tak, ako to v skutočnosti dokážem JA.
Nemôže mi byť všetko jedno. Pretože v tom prípade by to bola rezignácia a ja by som prehrala tú vojnu, ktorú bojujem už dlhých, veľmi dlhých 18 rokov. Prehrala som síce veľa bitiek, ale túto vojnu vyhrám.
