Neverila by som tomu, že by ma to dokázalo ešte zraniť. Pritom, koľkokrát mi už ublížila, ako ma ponižovala, myslela som si, že som imúnna. Zase som niečím prekvapila sama seba.
Keď to povedala, kvet som zlomila napoly a vyhodila ešte aj s papierom do koša (mám tendenciu jednať impulzívne). Odrazu sa mi natlačili slzy do očí, ani neviem prečo. Prečo mi to prekáža. Od rána sa so mnou dnes nerozpráva, len mi akosi zabudla opäť povedať dôvod alebo aspoň mi vynadať, nech viem, čo jej zase preletelo cez nos.
Ono by to nebolo ani tak strašné, pretože aspoň mám od nej pokoj, hlavne od jej prítomnosti a pokusov o komunikáciu. Som rada, keď ju nevidím.
Avšak od pondelka mi začína dvojtýždňová prax a praxujem práve u nej. Teda doma - v obývačke, matka robí v otcovej firme účtovníčku.
Čiže mi neostáva nič iné, ako čakať, čo sa z toho tentokrát vykryštalizuje. Ak mi príde kontrola skôr, ako sa so mnou opäť začne rozprávať, mám problém. :)
Ráno som napochodovala domov o pol deviatej aj s Mazlíkom (mojím najdrahším), za čo som čakala všetko možné (zatiaľ nemám povolené u neho prespávať, keďže ma moji rodičia strážia ako oko v hlave - tvrdia oni, ako teroristu - tvrdím ja), len nie apatiu. Otec mi nepovedal ani pol slova k tejto téme a matka ani to. Jediná veta bola tá v úvode.
Moja matka je síce histriónska neurotická hysterička, ale že odmietne kvet, to by ma nenapadlo. Darčeky sa predsa nevracajú, nech sú od kohokoľvek...
