Tohto psíka vídam každé ráno, keď chodím do školy. A takmer každé ráno stojí takto opretý o oplotenie malého dvorčeka a čaká. Čaká, že mu niekto venuje aspoň jeden pohľad. Aspoň dotyk. Čaká a pozerá sa na nás – študentov, tými smutnými očami.
Priznám sa, že som si ho tam dlho nevšimla. Videla som len ten prevalený plot a občas som sa pozastavila nad tým, prečo je taký. Raz som túto myšlienku vyriekla nahlas a spolužiačka mi povedala: „Od toho psa, čo sa oň opiera v nádeji, že ho niekto pohladí."
Neviem či je smutnejšie to, že som ho za tri roky, čo som takto chodila každé ráno do školy, nevidela, alebo to, že ho ona vídala a ignorovala ho.
Zrazu sme všetci ignoranti. Všetci máme príliš veľa problémov, príliš veľa povinností na to, aby sme si všímali prázdnotu a smútok v očiach našich najbližších, známych i neznámych.
Kedysi aj tie Vianoce za niečo stáli.. Kedysi sa mali ľudia o čosi viac radi, i keď mali omnoho viac problémov. Vždy tam niekde bola láska. Teraz sa každý ženie za vzdušnými zámkami, peniazmi, ktoré nič neznamenajú. Pretože tie šťastie neprinášajú. Tí, ktorí ich skutočne potrebujú, sa po ne nedostanú a tých, ktorí sú len príliš chamtiví na to, aby si priznali, že im už stačí, aj tak neuspokoja.
Veľmi som sa tešila práve na TIETO Vianoce. Tieto mali byť tie najkrajšie v mojom živote. Namiesto toho sa všetko, čo ma držalo nad vodou zrútilo ako domček z karát a ja opäť len bezcieľne plačem do vankúša. No už ráno nevstanem a neusmievam sa na celý svet. Dostala som sa do situácie, z ktorej sa jednoducho nedá vyspať. Nedokážem sa z nej vyspať už štyri mesiace a začína mi z toho fakt preskakovať. Okrem stále intenzívnejšie nastupujúcich zdravotných problémov je tu toho oveľa viac. A ja stále čakám na niekoho, kto mi povie, čo mám spraviť, aby boli „všetci“ spokojní. A ten NIEKTO stále neprichádza...
Nikto nevidí to čo cítim, tak ako ja nevidím to čo cítia ostatní. Snažím sa pýtať, no málokedy dostanem aj odpovede. Preto vás prosím: všímajte si ostatných. Možno si oni všimnú vás. A možno nie. No to nemôžete vedieť. Nedovoľte, aby sa oči vašich najbližších naplnili prázdnotou a smútkom. Usmejte sa na nich a spýtajte sa ich či ich niečo netrápi. Potešíte ich a možno aj prekvapíte. A možno potešíte aj seba.
