Ja tiež nemám záclony. Zato však mám rolety. A tie rolety boli roky zastreté. Dokonca, keď mi vzali závesy, vešala som si tam deky. Len aby mi sem nepreniklo ani o kúsok viac svetla, než je treba.
Nebola to iba temnota mojej izby. Bolo to najmä prázdno mojej duše, ktoré som sa snažila v tej tme skryť. Darilo sa? Ktohovie.
No dnes už si ráno rolety vyťahujem, pretože chcem vidieť na nebo. Chcem vidieť, aký krásny je deň alebo sa pozerám ako prší. Je to jedno – chcem to vidieť.
Kto ma presvedčil o tom, že žiť je krásne? Človek, ktorého milujem najviac na svete – môj miláčik, človek, kvôli ktorému ráno vstávam, bez ktorého si (chvalabohu len zatiaľ) každý večer líham. O necelý rok to bude iné. Odsťahujem sa a budem si môcť naplno užívať život. Nie LEN prežívať.
Čo bude potom? Nie, život nebude jednoduchší. Pribudne mnoho problémov s prácou, školou, časom možno deťmi... Ale bude to niečo, z čoho sa budem môcť tešiť, lebo to bude to čo chcem robiť.
Budem si denne vyťahovať rolety s nádejou, že každý deň bude opäť krajší alebo prinajmenšom tak krásny ako ten predošlý. Budem sa budiť vedľa človeka, ktorý ma vytrhol z tmy a bolesti, budem počuť jeho dych, keď budeme spať. Jednoducho sa budem nachádzať tam, kde byť chcem a to je to podstatné. Pretože život prežitý za záclonami krásneho domu je ešte viac ako hrozný. Je to zlatá klietka, ktorá vás mučí len tým, že ste tam. A keď odtiaľ odídete, je z vás iný človek. Aký? Je to prosté – šťastný.
