Mám 18. Je to pravda. Všetky moje životné skúsenosti, ktorých je viac než by som možno potrebovala som stihla nazbierať za tak krátky čas. Kto si myslí, že si budem vymýšľať alebo prifarbovať, prepáčte, tak hlboko nikdy neklesnem.
Narodila som sa ako vytúžené dieťa. Vysnívaná dcérka, ktorá bola obskakovaná ako najväčší poklad. Toto bolo asi pekné obdobie. Neviem - nepamätám si ho, bola som ešte veľmi maličká. Avšak potom som išla do škôlky. Prvýkrát ma tam matka odviedla a po ceste späť som začala plakať. Najskôr som dostala pár faciek "budeš tam chodiť, aj keby som ťa mala tĺcť denne", potom nasledovala otázka, prečo. Odpoveď znela: Ja sa tam chcem vrátiť... Pointa? Zlá časová postupnosť.
Nastúpila som do školy. Vždy som bola inteligentné dieťa, ešte som nemala ani 5 a už som mala prečítané všetky šlabikáre, ktoré som doma našla. Nudila som sa tam, robila som zle. Ďalšie tresty, vyhrážky. Začala som byť veľmi roztržitá. Zabúdala som si veci, keď som mala prehovoriť pred skupinou, koktala som. Som veľmi citlivá. Ak mi niekto vynadal, plakala som. Plakala som v škole, plakala som doma. Ďalší výsmech. Posmievanie a citlivá duša malého dievčatka nikdy nešli k sebe.
Mala som kamarátov, ale väčšinou len na chvíľu. Jedna vydržala dlho, no skončila tak, ako som popisovala v inom článku. Ďalšia rana osudu. Hrávala som sa sama, alebo s "kamarátmi na chvíľu". No viac sama. Vymyslela som si teda vlastných kamarátov, z ktorých som bola samozrejme vždy JA tá naj. Čo nasledovalo? Samozrejme posmech.
Vyrástla som. Mala som 14, chlapcov som sa bála ako čert kríža, kamarátok stále poriedko. Doma neustále hádky, von som mohla chodiť minimálne, pretože "svet je zlý". Brala som to tak, že ja som na vine a ak sa potrestám sama, nebudú po mne kričať. Nastúpili nože. Najskôr trošku, občas, neskôr za čokoľvek, čo som považovala za svoju chybu. Bolesti mi pripomínali moju hlúposť, a že sa musím polepšiť. Prišiel človek, ktorý mi pomohol - čiastočne. Prestala som si ubližovať, no psychicky som na tom bola stále veľmi zle. Vždy som bola pri tele a v čase puberty som si to ešte viac uvedomovala. Nemohla som jesť. Nedalo sa. Žalúdok okamžite vrátil všetko čo som sa do neho pokúšala dostať. Po čase som sa na jedlo nemohla už ani pozrieť, pretože mi bolo zle. Stále som plakala. Takmer dva roky. Len plač, z času na čas nejaká jazvička, problémy s jedlom, komunikáciou. Neustále som myslela na to, že chcem zomrieť, niekoľko krát som sa o to pokúsila. Vždy neúspešne. Nič v mojom živote sa mi nedarilo. Nevedela som sa nikam zaradiť, ani ma nikam nechceli. Bola som "čudná". Príliš som si uvedomovala veci okolo mňa, všetko sa ma priveľmi dotýkalo.
No prišlo jedno dievča, ktoré ma donútilo otvoriť sa svetu. Prejaviť svoje "pravé ja". Ukázať ostatným, kto skutočne som. Začali večierky, alkohol, chlapci, muži. Mladá šťavnatá šestnástka, na ktorú som sa po väčších či menších úpravách premenila. Rozbehla som sa naplno. Svoj smútok som zapíjala, žiaľ nad sebou som si vylievala každú chvíľku pri niekom inom.
No i to sa mi prestalo páčiť. Zničila som si povesť a ani môjmu chatrnému zdraviu to nerobilo dobre. Skúsila som byť s niekým "naozaj". Pochybné známosti však nemohli výjsť. Kedykoľvek som sa ocitla niekde bez partnera, neostala som sama.
Viem manipulovať s ľuďmi. Vždy spravia to čo chcem ja, či si toho sú alebo nie sú vedomí. No vzala som si príliš veľké sústo. Alkoholika, ktorému som chcela pomôcť. Nedalo sa. On sa mi však dostal pod kožu a ja som sa začala opäť trápiť. Na čo to bolo dobré? Na veľa. Myslela som si, že som konečne pochopila, kde mám na svete miesto. Odišiel on, prišiel druhý. Medzičasom ich bolo veľa, pochybných známostí, zadaných, i "lások" na jeden večer. Potrebovala som sa vybúriť. No potom sa zjavil ON. Ten, ktorý má moje srdce doteraz. Trištvrte roka je síce podľa niekoho málo, no pri tempe, akým sa v mojom živote striedajú udalosti, je to veľmi veľa.
Zo začiatku som nevedela, čo od seba čakať. Vedela som, že ho ľúbim, no nevedela som, ako sa zachovám, keď budem niekde bez neho. Obstála som. Mala som šance, nevyužila som ich. No bola som až príliš pripútaná. Necítila som sa dobre. Necítila som potrebnú voľnosť.
Ale potom sa vo mne niečo zlomilo. Bolo to len nedávno. Možno to bol práve ten zlom medzi zamilovanosťou a láskou. Už ho nepotrebujem kontrolovať, viem, že ak niečo bude chcieť spraviť, spraví to, či o tom budem vedieť alebo nie. Už sa mu nepotrebujem spovedať. Rozhodujem sa sama pre seba a za seba. Nie pre niekoho iného.
Nesúďte ma, kým neviete, prečo robím to čo robím. Máte nárok na vlastný názor, a ak si myslíte, že to, o čom som tu písala bola prechádzka ružovou záhradou a ja len zveličujem... Prosím už nečítajte moje príspevky.
