Moje tetanické kŕče mávam odvtedy, čo mávam silnejšie depresie (dnes už ani tie depresie nemusia byť, kŕče sa dostavia kedy chcú a chodia silne nevítane), čiže už nejakých pár rokov.
Keď som doma čupela pri zemi, plakala a snažila sa chytiť dych, pretože mi opäť kŕče zvierali celé telo, prsty nie a nie rozhýbať, nohy roztrasené ako malé šťeňa, rodičia stáli nado mnou a smiali sa, čo som to za debila drbnutého (sorry za výraz, ja len pre autentickosť), že im tu hrám takéto divadielko. No nič, odplazila som sa k záchodu, pár hodín dávila všetko čo sa dalo aj nedalo a potom som sa nejak, už v mdlobách, presunula do izby. V tých chvíľach sú tie naše schody nekonečne dlhé.
Na to som si už zvykla. Oni mi jednoducho neveria, že som chorá a iba ak by som sa udusila, možno by si všimli, že sa so mnou niečo deje. Oni mi neveria ani to, že dýcham prečo by mali veriť tomu, že dýchať nemôžem, že?
Ale obvinenia, že ja som úplne zdravá, ale keďže viem, že tetániu má Mazlík, tak ju chcem mať aj ja (???), mi prídu fakt nepochopiteľné. Toto by ma nikdy nenapadlo, už len kvôli tomu, že viem, aké to je.
A keďže jeho poznám rok a kŕče mám cca od 13 - 14 rokov, vzájomne sa to vylučuje. Avšak - koho to zaujíma?
Tak budem teda len tíško (niekedy to síce nejde, ale snažím sa) trpieť a čakať, až raz nebudem mať -násť, budem mať vysokú a bohviečo ešte a začne ma niekto brať aj vážne.
... ešte stále čakám ...
