Zúfalstvo nie je sexy. Sexy sú ideály

Hnevá ma to. To – že nech sa snažím akokoľvek, vždy budem príliš nedokonalá. Príliš nedokonalá na to, aby som sa cítila dobre, no príliš dokonalá na to, aby som mohla byť nešťastná.   Veď mám všetko, čo by som chcela – peniaze, veci i ľudí, ktorých chcem mať pri sebe.  Čo mi teda chýba? Chýba mi šťastie. Chýba mi pocit, že niekam patrím. Chýba mi... Chýba mi moja vlastná osobnosť. Moja integrita. Som rozštiepenešia než atóm, nešťastnešia než ja. Toto nie sú frázy – toto je život – toto je realita. Značne bolestivá, značne nepríjemná. Ale stále iba realita.  Bolí to – tak ako obyčajne. Tá obyčajná skutočnosť, ktorá sa nedá zmeniť. Nedá sa z nej vyspať. Zobudíš sa a je tu. Ešte strašnejšia než predtým.  Trpím – a trpieť budem dovtedy, kým sa nenaučím žiť svoj život. Je to ako skúška, cez ktorú nedokážem prejsť, pretože je príliš ťažká a príliš únavná. Tak ju obchádzam. Obchádzam, kým to ide. A keď už to nejde – plačem. Plačem a dúfam, že mi to v niečom pomôže. Pomôže? Nie. Iba ďalej ubližuje. Ubližuje duši a telu zároveň.  O čo tu ide? Ide o svet, ktorý nechcem vidieť, ide o lásku, ktorá ma ničí, ide o život, ktorý nechcem žiť. Pomôže mi niekto?