tak málo stačí k bolesti,
tak málo stačí k smútku...
tak málo stačí k radosti,
tak málo...
len máličko treba,
nech ukradneš kus neba,
či svoj, či inému
či milej a či milému.
len chvíľočka,
a celý svet je v troskách.
len dve očká,
čo márne nebo prosia.
prosia o odpustenie,
o nádej, zatratenie,
o lásku, pohladenie,
o niečo, čo strach zaženie.
strach zo seba,
strach z iných,
strach anjela,
strach z vinných.
prišiel
a už odchádza..
mlčí
a tak mnoho predsa prezrádza..
chceš kričať,
no hlas ťa opäť podvádza..
ty plačeš,
a tvoje srdce krváca..
krváca, pretože je zlomené,
na dva vzdialené kusy.
chceš sa smiať? vôbec nie..
nech rozosmiať ťa skúsi..
a tebe sa dvihnú kútiky,
nad jeho vyznaniami
čo nie sú viac, než únikmi,
pred pravými priznaniami.
mysli na to pri každom jeho slove,
nech nestane sa to čo predtým.
nech nenaletíš pri preslove,
aj keď s kyticou kvetín.
kvety totiž nezakryjú lož,
a on so sladkým úsmevom,
vytiahne spomedzi ruží nôž.
a bodne ti ho do srdca,
čo rozlomí sa ešte ľahšie
ako vtedy.
ak budeš chcieť, opäť zrastie..
ale kedy..
