Grossglockner
Najvyšší vrch Rakúska s výškou, ktorý patrí do Východných Taur. Už len jeho výška 3 798 m n. m. naznačuje, že to bude pre našu trinásť člennú expedíciu ťažký oriešok.
Prioritný cieľ máme, dostať sa na horskú chatu Erzherzog-Johan Hutte, ktorá sa radí k najvyššie položeným chatám v Rakúsku 3 454m.n.m. založiť si tam naš tábor. V prípade nepriaznivého počasia máme plán B, použiť priestory chaty. Podľa fyzických, psychických možností a schopností, počasia a ďalších pre a proti sa na chate rozhodneme akým smerom sa bude uberať táto expedícia.
Tak ako sa uberala táto expedícia ?
Za šera rozkladáme malý camping na parkovisku pod Glocknerom v ktorom prebieha rýchla príprava teplých raňajok na variči a zásoba teplého čaju na celý deň. Z parkoviska pomaly odchádzajú skupinky turistov. Maďarský mikrobus a Česká výprava a pár Rakúskych skialpinistov sa už vydali na pochod. Naplácame sa ešte opalovacím krémom s UV faktorom 50. Slnko svieti iba na vrcholce hôr a všetci vyrážame na cestu údolím.
Plné batohy, náradia, vody, jedla a oblečenia vyhadzujeme na chrbty. Samozrejme hneď ma zabilo do zeme, ako keď udriete kladivom po klinci. Ale to sa dalo čakať, keď si pomyslím, čo všetko nesiem hore.
Po hodine chôdze údolím sa dostavíme na prvú chatu Lucknerhütte 2241 m.n.m. Ktorá je ešte uzavretá, ale vytvoríme si tu otvorený bufet. Takticky ponúkam svoju vodu na pitie. Však hádam nebudem niesť hore 3litre.
Keď sa pozriem pred seba vidím vrchol Glockneru a autá nechávame ďaleko za chrbtom v doline. Pohneme sa ďalej. Cestou sa už vytvorili skupinky. Každý podľa síl a možností. Naša trojčlenná skupinka kráča posledná. Nie preto že by sme každú pol hodinku mali "reklamnú prestávku" na jedenie, pitie, fotenie, ale preto, že sa netreba ponáhľať, veď ešte máme kus cesty pred sebou. Dali sme si preto názov V3S. Pomaly na jednotke, so zaradenou redukciou a štandardnou rýchlosťou vylezieme všetko.
Žltý smerovník ukazuje cestu na chatu Stüdlhütte ( ktorú sme premenovali na Štrudelhute) 1:30 hod. a náš cieľ Johann Hütte 4:30 hod. Čas je dobrý, muchy neštípu, čas 10:00, slnečná obloha bez mráčika.
Za necelú pol hodinku prídeme pod prvý strmší svah. Takže V3S nasadí "reťaze" a možeme driapať do kopca.
Kúsok pred obedom sme sa dostali na 2654 m.n.m. V tejto výške na seba počkáme a rozložíme variče na teplý obedík, kávičku a čajík. Symbolika musí byť a niet lepšieho miesta, ako tu, na skale v strede chodníka, kde GPS ukazuje výšku nášho Gerlachu.
Stúpame hore nekonečným údolím, ktoré sa nám podarilo prekonať niečo po jednej hodine poobede. Slnko vysoko nad hlavou. Okuliare s dobrým UV filtrom sú priam povinnosť. Už sa neviem dočkať ako budem podľa nich opálená na "pandu".
Dostávame sa do údolia pod chatou Johan Hutte. Blížime sa k 3 000 metrovej výške. Stretneme sa pri ústi jednej z desiatok lavín čo tu boli popadané. Zatiaľ nikto nehlási ujmu na zdraví. Pitný režím dodržiavame, bufet rozkladáme kedy je treba. Teraz nás čaká zlý úsek. Utvoríme tri lanové družstvá, ktoré nás istia pri zdolávaní strmého prevýšenia.
Naše lanové družstvo prijalo ďalšieho člena. A tak štyri V3S sa štverajú naviazané na seba hore snehovou strminou.
Pred 16 - tou hodinou sa dostávame ku ferrate, ktorá vedie hore na chatu. Na malej plošinke predýchávame. Okej, tu mám prvú krízu. Ale správna morálka v tíme spraví veľa, a hlavne vytiahnuté občerstvenie a voda.
Ako dobre vedieť, že chata je tam, kde končí toto hrubé oceľové lano. Celkom umenie s veľkým a ťažkým batohom balansovať po kameňoch ferraty. Istenie musí byť, aby bol istejší krok a lepší pocit na duši.
A sme tu. Finále pre dnešný deň. 17:10 hod. Chata Erzherzog-Johan Hutte, ktorú sme samozrejme tiež cestou premenovali na Erz. Šnicel Hute.
V chate je otvorené WC, či latrína, ktorá neskutočne zaváňa čpavkom a ešte tri miestnosti na spanie a jedna ako predsieň. Dve miestnosti okupujú maďarský turisti, ktorý nás ráno obiehali pred štartom a ešte pár nadšencov. Je tu celkom plno a živo. Pohľadom prebehnem po prázdndej miestnosti, kde spí iba jeden človiečik zazipsovaný v spacáku, koľko kusov by sa nás tam zmestilo v prípade zlého počasia. Dobre, zmestíme sa, keby bolo najhorše a hneď mám dušu na mieste.
Počasie praje, slniečko sa usmieva a fúka iba mierny vetrík. Tak treba využiť toto krásne počasie na založenie výškového tábora. Do pol hodinky sú stany rozložené. Variče kúria a zohrievajú sneh a vodu na teplú večeru.
Taký menší campingový tábor vo výške 3 454m. n. m.Zazneli prvé ohlasy na točenie hlavy a chvílkové závrate. Niekomu zas nechudí jesť. Kráľovská večera v podobe smaženej klobásy s cibuľkou a olivami pod Grossglocknerom z panvice mala aj tak najväčší úspech a urobila najväčšiu vôňu po celom stanovom mestečku.
Akurát čo sme sa stihli zakempovať, navariť a všetko nachystať na spánok a hľa. Za necelú hodinku a pol neskôr prišli mraky a s mrakmi prišiel aj sneh. A všetky tie krásne výhľady do doliny pohltila hmla. A už bolo vidieť iba na pár metrov. Tak akurát najvyšší čas zaliezť do spacáku a spať.
19:30 sa krajina naokolo zmenila na nepoznanie. A zo stanov si kričíme, že ráno nikam nejdeme. Maximálne zbalíme stany posedíme v chate a ideme dole.
Ale ráno nás trochu prekvapilo, potešilo aj navnadilo. Ten najkrajší východ slnka, aký sme si mohli len priať. Niekto nás má tam hore asi rád.
A pre tento pohľad sa oplatilo vstať z vyhriatého spacáku do chladného rána o 5:30 ráno.
To sa ale raňajkovalo pri takomto divadle. Zhodnotíme sily, schopnosti a možnosti. Je rozhodnuté hore ideme všetci. Opäť tri lanové družstvá.
Na chate to už tiež začalo celkom ožívať. A tak sa snažíme vyštartovať ešte pred veľkou skupinou z chaty. Všetky ťažké veci nechávame v rozložených stanoch. Dúfame, že nám nič nezmizne. Hore berieme iba lezeckú výstroj a minimálnu záťaž vody, jedla, oblečenia.
Naviazaný na seba prechádzame pod žľab, ktorý nás delí od kovových tyčí na istenie. Pozriem sa hore žľabom, pozriem sa dole pod žľab, pozriem sa na lano pred seba a cepín v ruke a zhodnotím, že najlepší nápad bude pozerať sa pred seba na chodník, lano a cepín.
Výška si vyžiadala prvú obeť a tak jeden člen posádky opúšťa skupinu a smeruje pomaly smerom dole ku chate. Tu už fakt končí sranda. Človek by aj chcel, ale keď telo nepustí, nič sa nedá robiť. Zostup dole je nutný.
Morálna dilema číslo dva. Neskutočne sa teším keď uvidím prvú kovovú tyč na istenie. Zatiaľ sme naviazaný na seba a istíme sa navzájom. Ja sa snažím pozerať pred seba a riadiť každý jeden krok. Krok, jemné došliapnutie, pritlačenie, opatrný prešlap, drží pevne ? Ano drží. Ok. Tak to isté s druhou nohou. Pričom cepínom stále istím. Dosť na hlavu, uvedomovať si každý jeden ten drobný krok.
Hurá prišli sme k prvej kovovej tyči na začiatku hrebeňa, kde sme konečne poriadne istený. Hneď lepší pocit. Od tyče k tyči pomaly prešľapávame hore a preisťujeme.
V pätách nám je maďarské družstvo s ich náčelníkom na čele, ktorý má na hlave rybársky klobúčik a slnečné okuliare. Netrpezlivo nás obieha a snaží sa podporiť v tomto čine aj svoju patriu deviatich ďalších členov jeho tímu, ktorých má naviazaných na jednom lane. Vplietli sa medzi nás ešte dvaja jeho nasledovníci a na drzovku si zapli svoje lano do našich expresiek, kde sa nám začali pliesť laná . Tak čo je veľa, to je moc. Márne sa snažíme dohovoriť tomuto "pseudo sprievodca"nerozumie. Šmahom ruky sa nás snaží odbiť. Na horách väčšinou stretávam príjemných ľudí, ale toto už bolo moc. Ešte, že slovo FU.K. je tak medzinárodne známe. Lebo až pri skloňovaní tohto slova pochopil, že sa má vypnúť z nášho istenia a počkať.
Adrenalín pri tejto slovnej prestrelke na hrebeni Glockneru ma celkom nabili energiou a na pohone 4x4 sa posúvame hore. Je to tam. 9:19 sme dorazili na Kleinglockner z ktorého sa pozerám na súkmeňovcov, ako bojujú so skalnou stenou, ktorá ich delí od vrcholu.
Morálna dilema číslo 3. Ako tu tak sedím. Dosť dlho sedím, lebo tento úsek je asi najobtiažnejší, mám čas aj na dosť dlhé premýšľanie. Pozerám sa na strmú stenu po ktorej lezú hore parťáci. Naše lanové družstvo je poslené a z prvého sa už jeden kandidát vypol a ostáva tu čakať. Dosť veľké pokušenie na to, aby som tu ostala sedieť s ním. Ale V3S, pomaly vylezie všade. A tak ma chlapci nakopli a odrazu sa precvakávam na vrchol.
9:50 A sme HORE. Jedenásť členov našej "malej" expedície stojí tu na Grossglockneri 3 798 m.n.m. pod veľkým oceľovým krížom. Dookola nádherný výhľad a počasie ako na objednávku.
Vrcholová radosť, fotky, gratulácie.
Ale ešte nemáme vyhraté. Toto sme iba na polceste. Na vrchu zotrváme iba pár minút a sťahujeme sa na ústup pred nedisciplínovanou skupinou, ktorá nám je v pätách.
Z Großglockneru do sedla Glocknerschate zvolíme formu zlaňovania. Aspoň unikneme skupine, ktorá nám je v pätách.
S pokročilou hodinou pribúdajú aj obláčiky. A na prelome poludnia už vrchol obalí hmla. Má to aj celkom výhodu, lebo nie je vidieť hĺbku pod nami. O jednej sme dorazili do stanového mestečka. Počasie sa rýchlo kazí. Poobede sú hlásené prehánky. Tak rýchlo zbaliť stan, niečo rýchlo zjesť, doplniť sily a ustupujeme. Z Johan Hutte chaty schádzame ferratou okolo druhej poobede. Počasie nám to dáva fakt "vyžrať".
Zo snehu sa stáva kašovitá zmes, našťastie tie najhoršie úseky už máme za sebou. Cesta dole je rýchla a stále iba o kráčaní. V podstate polovicu cesty rozmýšľam, ako si vyšpáram kúsok sušeného hovädzieho mäsa zpomedzi predných zubov, ktoré mi tam nesmierne zavadzia. Kúsok od Stüdlhütte začína výdatne pršať. V podstate nám je to už jedno, veď už ideme domov. Ale nič príjemné to teda nieje.
Presne o piatej večer prichádzame k autu. Oóó, aká lahoda prezliecť sa do suchých čistých teplákov a trička s mikinou. A prezuť sa do ľahšej obuvi. Šoférom samozrejme patrí všetka úcta, že to ešte bezpečne odšoférovali na Slovensko.
Nebudem sa rozpisovať o potrebnom vybavení a príprave. To je hádam každému jasné, že na takúto túru sa nechodí s rožkom a paštikou v batôžteku.
My sme radi, že sme mali krásne počasie a všetko išlo podľa plánu. Domov sme sa vrátili v plnom počte so spomienkami, skúsenosťami a fotografiami.
Krátke video z cesty na vrch
https://www.youtube.com/watch?v=TvjD0sLloqU&t=8s
