,,Chcela si prejsť Rudnú magistrálu ?“ ,,Chcela...Tak nedaj na sebe znať, že ti to teraz nepríde ako dvakrát dobrý nápad...“
Zhlboka som sa nadýchla horúceho letného vzduchu... Hrdo sa vystrela. Batoh s tričkom sa mi prilepil o spotený chrbát. Rozpľasla som ovada , čo mi cical ruku. Elegantným ťahom som odohnala asi dvadsať múch, čo mi permanentne oblietali okolo hlavy. A pomedzi všetku tú dýchavicu som precedila pomedzi zuby tak najprirodzenejšie, ako sa len dalo: “No čo? Poďme ďalej...”
Hmm, Rudná magistrála. 240 kilometrov dlhá trasa cez Slovenskú krajinu. To by ale znamenalo mať 9 dní voľna v práci. Začala som nad tým viac špekulovať. S mojimi piatimi voľnými dňami by sme s tým mohli nejako pohnúť. Aspoň prejsť trasu Zlaté Moravce – Detva. Polovica je stále lepšia ako nič. A na trase je aj moja milovaná Banská Štiavnica. ,,Ale ktorý nešťastník má ešte 5 dní voľna práve vtedy, keď aj ja?“ Po chvíľke plánovania a obvolávania telefónneho zoznamu sa z toho rysoval celkom pekný výlet.
Deň 1. Zlaté Moravce - Nová Baňa
Komfortne som si sedela v aute. Klimatizácia, chladné pitíčko v ruke, slnečné okuliare na očiach, v kufri batoh veľký ako krava a ťažký ako dve kravy. Sledovala som, ako sa v diaľke nad rozpáleným asfaltom vlní vzduch. To bude dnes hic. Kútikom oka som poškuľovala po Domčovi. Vezie ma ako teľa na porážku. Však príde na psa mráz, keď sa pridá o dva dni na cestu. Ale pre dnešný deň ma iba vyložil v Zlatých Moravciach. No dobre, nebudem klamať... Nalodili sme Mišku na autobusovej stanici a celú tú šesťkilometrovú trasu cez mesto sme prešli autom až do Žitavan. Tam sme sa rozlúčili, hodili na chrbty tie naše ťažké kravy a rezko vyrazili na cestu. Po prvých 300 metroch sme pátrali po červeno-bielej značke.
,,Kde je?“ Samozrejme, že namiesto doľava sme sa vybrali doprava. Našťastie sme na to prišli včas. To je u nás totiž bežný jav, že na prvom kilometri poblúdime. Koruny stromov vytvárali príjemný chládok. Škoda, že o tom skvelom chládku sa dozvedeli aj muchy a kadejaká iná háveď. Okolo hlavy mi lietal asi celý roj. Miška v zápale sebaobrany vytiahla z batohu sprej na háveď. K likvidácií hmyzu však nedošlo. Namiesto toho sme sa začali dusiť mi. To ti bola riadna biologická zbraň. Kašľajúce a dusiace sme sa snažili vystúpiť z pomyselného plynového mraku. Jediné, čo naozaj pomohlo bola čelenka cez uši. Vďaka nej sme to nepríjemne bzučanie počuli aspoň o trochu menej.
Kúsok od poľovníckej chaty Hladina sa na chodníku niečo pohlo. Turisti, veľký batoh, karimatka, úsmev na tvári. Samozrejme, že kráčali Rudnú magistrálu. Ale na rozdiel od nás, oni končili svoje 9-dňové putovanie. Dobre to padlo stretnúť ich. O čosi viac motivované sme sa pohli ďalej cez Obycké lúky. Tu som narazila na značku žltej mušle. ,,Je toto možné? Ide tadiaľto Camino ?“ (Trasa pútnikov do španielskeho mesta Santiago de Compostela) Obzerala som značku a rozmýšľala som. Bola podobná ako tá, po ktorej som kráčala v Španielsku. Tá istá žltá mušľa bola aj na smerovníku... Je to jasné, určite je to trasa Camina.
Začali sa mi vracať spomienky na túto niekoľko stoviek kilometrov dlhú cestu po portugalsko-španielskom pobreží. Hneď sa kráčalo lepšie, keď som mala v hlave oceán a chladný vánok. Realite som prepadla, až keď som skladala batoh z pliec na lavičku pred chatou. Výhľad do doliny na chladiace veže atómovej elektrárne. Nuž, pokrok nezastavíš, čo sa dá robiť. Vybalili sme náš „skromný“ bufet.
Prvotná myšlienka bola taká, že prespíme tu. Ale chata je počas týždňa uzavretá! Pár turistov sa sem prehnalo, pokiaľ sme sa my šťastne napchávali na lavičke. Ako náhradu za vynaloženú námahu sme im aspoň ponúkli časť z našich švédskych stolov. Tak keď padlo to ubytovanie v lone prírody, nič iné nám nezostávalo, ako zísť do Novej Bane. Chlapci, ktorých sme stretli, nám poradili, aby sme si rezervovali ubytovanie dopredu. A tak sa aj stalo. V penzióne, ktorého názov som si dlho nevedela zapamätať, nie to ešte vysloviť, nás už očakávali. Aká paráda, že nebudeme spať na houmlesákov.
Najvyšší bod našej cesty Veľký Inovec sme zdolali presne o piatej večer. Už nás čakala iba cesta dolu. A stále dole a dole. Cez Loksovu lúku do Bukoviny.
Bukovina, malá dedinka. ,,To by mohlo znamenať občerstvenie!“ Miestne potraviny už dávno zavreli, a tak sme hľadali nejakú krčmičku. Miestny pán nás ale uistil, že žiadnej krčmy v tejto obci niet, no povedal nám, že pivo má v pivnici, ak by sme chceli. Pre istotu sme tento návrh slušne odmietli a pohli sme sa do Záhrb.
Čas nás tlačil. Potrebovali sme sa dostať na recepciu penzióniku do 20:00. Krátko pred týmto deadlajnom sa Miška vyzula a išla radšej bosá cez uličky Novej Bane. Skoro mi oči vypadli, keď som zbadala jej nohy. Táto deva to dala na riadu dámu, keď si do turistických topánok dala silónové pančušky. Dobre som sa na tom pobavila, aj keď jej nebolo dvakrát do smiechu. So západom slnka sme dorazili na miesto.
Na dverách penziónu bola opäť žltá značka mušle. Neskutočná náhoda. ,,Takže dneska spíme v Slovneskom Albergu?“ pýtam sa pani na recepcii, ktorá vzápätí na mňa vytiahla pečiatku. Credencial som nemala, a tak mi opečiatkovala kúsok papiera, len tak pre radosť.
Ťažké batohy s lomozom padli na zem a my na posteľ. Ramená boleli, nohy ešte viac, ale povedali sme si, že večerný prieskum okolia ešte zvládneme. Prečo sme akurát my museli natrafiť na typický dedinský lokál, kde nieto žiadnej ženy? Stretli sme iba pár stálych štamgastov pri pive a poldeci. Scénka ako z westernového filmu. Vošli sme dnu a vrava, ktorú bolo počuť až von na chodník, razom utíchla. Keby spadla na zem ihla, bolo by ju počuť. V hlave len jediná myšlienka, že začnem cúvať...ale už sme boli vo dverách a všetky pohľady cez hustý cigaretový dym mierili naším smerom. Fuu, kráčali sme opatrne a nesmelo k malému stolíku v rohu, kde sme sa zložili. Náš nápoj sme vycucali na tri dúšky a prášili kadeľahšie.
2. deň Nová Baňa – Evičkino jazero
Zbalili sme caky-paky a vydali sa na ďalekú cestu - až na námestie, kde sme zasadli v kaviarničke. Čakáme na našu ďalšiu obeť, ktorá sa dala ukecať na tento prechod cez Štiavnické vrchy. Strategicky sme sa usadili v kaviarni ako ostreľovači. Výhľad na celé námestie, káva v jednej ruke, koláč v druhej. Hodinová veža odbila deväť hodín ráno. Spoza budovy sa vyrútila postava s veľkým batohom na ramenách. ,,Áno, to je náš človek, Adam!“ V trojici sme sa pobrali do Brehov. Uvážili sme, že cestou by sme mohli skúsiť stopovať. Ale samozrejme, že trom kusom s veľkými batohmi nikto nezastaví. Z Brehov do Rudna nad Hronom sme si cestu uľahčili. Predstava kráčania po rozpálenom asfalte v rozmedzí štyroch kilometrom nám príliš nevoňala. Našťastie nás autobus ušetril od tohto trápenia.
Krátko pred pravým poludním sme sedeli pred miestnou Jednotou. Dopĺňali sme stratené tekutiny a minerály. Dlho sa nám nechcelo pohnúť z miesta. Najbližšia civilizácia nás čakala až o desať kilometrov.
Slnko nekompromisne pripekalo na hlavy. Jediné šťastie bolo, že na sedlo Lachtriská to bolo viac-menej cez les. Traverzovali sme si to popod vrchy Drastavica a Veľký žiar. Ani nie do kopca, ani nie z kopca, tak celkom pohodovo a rezko. Nemohla som sa dočkať Lachtriskej. V duchu som si povedala, že si tam otvorím tie kyslé žížalky. Prešla hodina...dve...a ja som stále myslela na tie žížalky v batohu. ,,Kde je do prdele tá dedina?“ Možno preto mi tento čas išiel strašne pomaly. Krátko pred treťou som sa dočkala. Zvalili sme sa do chládku, ktorý vrhala stodola plná voňavého sena. Och, ako sa mi nechcelo pohnúť z miesta. To bola asi predtucha, že nás čaká dosť dlhá štreka po asfaltke, ktorej sme sa tak vyhýbali.
Z obce Vysoká na Richňavské jazero sme si užili krásnu prechádzku po päť kilometrov dlhej rozpálenej ceste. Nohy som pred seba kládla už iba zo zvyku. Ľavá, pravá, ľavá, pravá. Sem-tam nás ofrčali motorkári a my stále len ľavá, pravá, ľavá, pravá. Tajne som dúfala, že za každou zákrutou sa bude jagať modrá voda tajchu. A o pol šiestej večer som sa dočkala.
Sedeli sme pod košatým stromom v chládku, ktorý nám poskytla jeho majestátna koruna. Zbití poslednými kilometrami sme bezducho sledovali ľudí, čo sa čvachtali v osviežujúcej vode. V duchu som si vravela: ,,Dočkáme sa aj my, len musíme ešte prejsť pár kilometrov k Evičkinmu jazeru!“ Tu Miška vytiahla telefón, zapla GPS a krížom cez lúky sme si trošku uľahčili cestu. Červenú značku sme nechali niekde v lese, vykračovali sme priamo k Evičkinmu jazeru. Pred nami sa objavila krásna panoráma Štiavnice s kalváriou v pozadí.
Krátko pred západom slniečka sme dorazili k tajchu. Bufet bol našťastie otvorený, a tak nebolo o čom viac uvažovať. Langoš, kofola, kávička. Spokojný s výkonom sme si máčali nohy vo vode a tlačili mastný langoš. Po kalorickej večeri prišla odmena pre boľavé svaly. Čvachtanica vo vode. Dokonalý večerný relax. Snáď okolo mňa neplávalo mastné oko ako v nedeľnej polievke.
Znovuzrodení s jemným odérom rybiny sme sa pohli. Čakalo nás luxusné spaníčko na záhrade u priateľov v Štiavnici. Aj keď padol návrh, aby sme spali kultúrnejšie vo vnútri, trvali sme na svojom “miliónhviezdičkovom hoteli”. Šuchla som sa do spacáku, nad hlavou tých milión hviezd...Jedna ovečka, druhá a prepadla som sa do prázdna. Z tvrdého sna ma o piatej ráno prebral Adam. Potichu balil spacák a išiel do práce.
3. deň Banská Štiavnica
Ráno ma prebrali prvé lúče, ktoré mi začali tancovať na viečkach. Sadla som si ako húsenica s opuchnutými očami, zdvihla zrak a...vo dverách chalúpky udivene stojí malé blonďavé dievčatko. Premeriava si ma pohľadom. Snažím sa zobudiť... ,,Snívam? Či už som hore?“ ,,Poď mi pomôcť zbaliť veci,“ navrhnem jej. A ona mi naozaj ochotne začala pomáhať upratovať ten neporiadok, čo sme jej narobili na záhrade.
Celé ráno pokračovalo v pohodovej atmosfére pri Marlenke s kávičkou. Krátko pred deviatou ráno sme sa vydali na cestu. Pekným chodníčkom po červenej značke, pomedzi malé chalúpky a útulné domčeky Štiavnických Baní. Lesná cestička kopírovala asfaltovú cestu, ktorá sa vlnila pod nami. Boli sme vďačné za to, že nemusíme absolvovať kráčanie po asfaltke. Namiesto toho sme si kráčali pekne po mäkučkom podklade v tôni lesa. Okolo desiatej sa pod cestičkou začal jagať modrastý odraz. Tajch Klinger.
Na brehu už vysedávalo pár otužilcov, tak sme nechceli zaostávať. Zhodili sme batohy z chrbtov a sadli si k vode. Chleba, ktorý som nosila v batohu tretí deň aspoň padol na úžitok. Za malú chvíľku sa vo vode hádzali zo dva tucty malých rybičiek. Chlieb zmizol a rybičky sa tiež rozpŕchli do jazera.
Neostávalo nič iné, ako sa tiež pobrať kadeľahšie. Netušila som, aké pekné lesné chodníčky sú v okolí Štiavnice. Docupkali sme až do mesta. Rozhodli sme sa, že tento deň sa nebudeme trhať s kilometrami. Čakala nás oddychová etapa, a tak sme spokojne zasadli v Klopačke na čajíku. To už bola ťažká obedná pohoda, keď sme sa odtiaľ vymotali. Cestou do centra mesta nás vcucol ešte pivovar, okolo ktorého sme náhodne prechádzali. A na to námestie sme prišli naozaj neskoro.
Tu sa ku nám pridali ženy. Ženy z hrebeňovky. Kačenka so Sisou. Tie už zo pár rôčkov znášajú moje divné turistické maniere. No tentokrát sme to poňali v úplne inej zostave. Dá sa povedať, že sme trochu omladili kolektívneho ducha o malého Miška. Tak mladý a už tak odvážny. Neviem, či ho ľutovať alebo chváliť. Malé kinderko s nami absolvovalo prechádzku po meste, i keď si to neodšliapalo po svojich, ale vyvážalo sa v kočíku ako nejaký pánko.
Každý, kto bol v Štiavnici vie, že sa tu dá stratiť v čase. Je tu tak veľa miest, ktoré môžete navštíviť. Neskutočne veľa pekných pohľadov, úzkych uličiek, domčekov,... Pozrela som na hodinky a čas ukazoval niečo okolo šiestej. Medzičasom baby odišli domov. Kinderko potrebovalo ísť spať a my sme vystriedali partiu.
Krstní rodičia prišli zaspomínať na socialistické časy čundrov v kempe a s nimi aj Domčo, ktorý nás viezol prvý deň na “lesnú popravu”. Na Banskom Studenci bol otvorený nový kemp. No na naše nešťastie mali úplne obsadené. ,,Takže plán B?“
Vrátili sme sa s nim autom na Počúvadlo a ráno nás zaviezli naspäť na “červenú” ku Studencu... Pravdepodobne tu zohral dosť vysokú rolu faktor, že ľudia nemôžu tento rok príliš cestovať. Alebo to možno bola iba náhoda. No pravda je taká, že v tom kempe som za môjho života nikdy nevidela toľko ľudí a stanov ako v tento deň. Krstní rodičia sa vrátili naspäť v čase, keď sme sedeli na jednom orosenom v bufete u Srnca.
V ten večer sme mali opäť luxusné spaníčko. V predsieni veľkého stanu. A ráno...Ráno nás čakali raňajočky “a lá kemping”, so všetkým, čo na správnej kempovačke musí byť.
4. deň Banský Studenec - Záježová
Už o deviatej sme stáli pri rázcestníku “Banský Studenec Horáreň”. V počte tri kusy sme sa vydali na cestu. Zase bolo na skapanie. Modré nebo bez mráčika. Slnečné lúče nám nekompromisne vypaľovali hnedasté tetovania podľa tričiek a šortiek. Jediný tieň bol v lese. Cesta išla poväčšine zvážnicou, stratiť sme sa nemali kde. Za sedlom Veterná ma z monotónneho kráčania prebral štekot psov. Cesta viedla popri plote, za ktorým na nás cerilo zuby päť stredoázijských brechačov. Štekali na nás a skákali do plotu ako zmyslov zbavené. Divnú atmosféru do toho vdýchlo malé usmiate dievčatko, ktoré nám spoza toho plotu kývalo. Ešte dlho mi v ušiach zvonilo, keď sme konečne prešli za oplotený pozemok v lese. Cestička nás viedla takým pekným slovenským vidiekom. Polosamoty, na lúkach voňavé seno. Za drevenými plotmi hospodárske stroje a zvieratá, ktoré sa schovávali pred úpekom pod mohutnými lipami. Lúky ohradené oplotkami a my. S plne naloženými, ťažkými batohmi sme mierili do obce Babina.
Presne na pravé poludnie sme zhodili batohy z pliec do tieňa vytvoreného malým kríkom. ,,Fuj, to je neskutočné teplo! Slnko mám síce rada, ale teraz cítim, ako sa snaží zo mňa urobiť sušený keks!“
Za rohom sa nachádzala našťastie dedina, ktorá pri pohľade z lúky s pasúcimi sa kravami vyzerala ako z filmu “Slnce seno...”. V miestnej krčmičke sme sa zarozprávali s tetuškou, ktorá nám v pár vetách zhrnula novinky z obce. ,,Tu sú už iba starí. Viete, tu nič nie je. Tu zdochol pes, tu máme iba garády hlboké....“ priblížila nám.
Červená značka nás viedla cez celú dedinu. A na konci obce sme narazili na bordel. Ozajstný erotický salón. Tak s týmto sa tetuška nepochválila. Okrem bordelu nás pobavila aj turistická značka, ktorá je osadená hneď za dedinou. “Lúkou 750m popri kríkoch a cez les”. Vybehli sme teda tou lúkou popri kríkoch. Za chrbtom sme nechali Babinu a balíky sena. Ďalšia veľavravná červená značka “ Pri elektrickom vedení 1200m na hrebeň”. Ako bolo písané, tak sme učinili. Cesta nás viedla tesne popri včelínoch až do obce Sása.
Tu sme začali premýšľať nad myšlienkou, že by sme v tento deň mohli dôjsť do Detvy. Mesiac mal byť akurát v splne, čelovky sme tiež mali a do Detvy to bolo ešte 8hodín. Zdalo sa nám to byť reálne. Povedali sme si: ,,Skúsime a uvidíme.“
Opäť sme narazili na asfaltku. ,,Nie! Zas tá čiernošedá smrť pre moje telo.“ Presúvam sa z nohy na nohu ako mátoha. Na hlavu mi pečie nekompromisné slnko. Z pod nôh cítiť horúci vzduch z rozpálenej cesty. Každý jeden chládok stromu mi je dobrý na oddych. Cesta začala ešte aj stúpať. A nastal menší problém. Miške sa na členkoch vyhodila nejaká alergia. Červené fliačiky, ktoré začali na slnku páliť. Po hodine kráčania na slnku sa fliačiky začali rozširovať na lýtka a meniť svoju štruktúru na drobné pľuzgieriky. Ajaj, zle je...Alergia na slnko vyzerá inak, toto bude asi nejaká alergia na burinu. Za Babinou sme prechádzali cez pokosené lúky, seno a ktovie čo ešte... V Záježovej Mišku nohy tak štípali, že nemohla vydržať na slnku. Zložili sme sa na zastávke na rázcestí. Spýtali sme sa domácej panej, čo kosila trávu, či je tu nejaká hospoda. Odpovedala, že nie. Miška si od nej vypýtala čosi studené ako obklady na nohy. Pani jej dala mrazené kuriatka. Sedeli sme na zastávke smutní. Zatiaľ, čo si Miška prikladala na nohy kuriatka, premýšľali sme, čo ďalej...Takto sa pokračovať nedá. A z tohto konca sveta autobus práve tento deň nejazdil.
Fajn, vyskúšali sme teda Stopárske klišé. Miška s Domčom sa schovali v chládku zastávky. A ja tajtrdlíkujem na ceste s palcom hore. Prvé auto sa blížilo, spomalilo a zastavilo. Paráda. Vodič dal dole okienko a ja som spustila. “Noooo, viete máme taký problém....” A už sme sa viezli do civilizácie. Všetci traja vzadu a batohy v kufri. Pobavili sme historkami chlapa s dcérou a tí nás vyhodili až vo Víglaši. Tu naša cesta Rudnou magistrálou skončila. S veľkou kopou zážitkov a s prísľubom, že sa sem ešte tento rok vrátime, pobrali sme sa domov.
A na záver...
Ako sa spomína v knižke Malý princ, dospelí milujú čísla...Tak suma sumárum: zo Zlatých Moraviec do Záježovej sme prešli 75 kilometrov. Trvalo nám to 4 dni. Keby sme si to neuľahčili o cestu autom cez Zlaté Moravce, autobusom do Rudna nad Hronom, plus keby sme nevyužili malú pomoc autom na Banský Studenec, táto cifra by bola až 88 kilometrov. My však nezbierame kilometre, ale zážitky. Ešte nám tam visí na dokončenie celej magistrály 150 neprejdených kilometrov. Do zimy máme času dosť.
Saška Uhlárová
Článok zverejnený aj na Hiking.sk
