Tak som začala hľadať na internete. Kékes v pohorí Matra. Hmm, to už musí byť aká výška, pomyslela som si. Veru, výškové rekordy teda netrhá. Má len 1014 m.n.m. Viac má Vtáčnik na ktorý sa pozerám každý deň z okna. Ale aj napriek tomu sme sa vybrali peskúmať tento neznámy terén...
Predpokladali sme, že najväčší problém bude asi rečová bariéra. Ale, nevadí bude aspoň trochu exotiky. Nakopli sme kone pod kapotou a vybrali sa smerom na Lučenec. Po troch hodinách cesty sme sa ocitli v dedinke Šiatorská Bukovinka. A to by bol hriech, keď sme boli až tu, aby sme nenavštívili hrad Šomošku a kamenný vodopád. Ten kamenný vodopád, ktorý som videla veľa krát na obrázkoch a fotkách. Konečne ho uvidím naživo.
Na konci dediny sme zastavili na parkovisku. Vstupné vyberal starší pán. Stál pred malou betónovou vežičkou a chytal ranné lúče slnka, ktoré sa predierali cez koruny stromov. Euro a pol za parkovanie, euro a pol za výstup na hrad. Pán s hlasom, ktorým by mohol predčítavať rozprávky v Slovenskom rozhlase nám vysvetlil podrobne cestu na hrad. Aj pár zaujímavostí o miestach, okolo ktorých budeme cestou prechádzať. V jeho podaní sa to znelo, ako zaujímavá hradná rozprávka.
Za hodinku sme mali zmáknutý hrad, jazierka,kamenné more, kamenný vodopád aj hrad...
Troch sme si popreťahovali stuhnuté kosti po dlhej ceste na juh a pohli sme sa ďalej. Po pár minútach jazdy som už nestíhala čítať názvy obcí na tabuliach. Somoskőújfalu,Mátraterenye, Mátraderecske...
Povedali sme si, že ak uvidíme pri ceste predavača melónov, tak si jeden kúpime. Langoš by sme mohli tiež okoštovať a aj segedín.... Ako sme tak rozmýšľali nad maďarskými mňamkami, vyhladlo nám. Zastavili sme v jednej reštaurácií v obci Recsk. Prišla moja veľká chvíľa, kedy môžem odtestovať moje jazykové zručnosti. Pri barovom pulte vravím postaršej pani "tú kafé". Teta na mňa pozrela, rýchlo sa otočila chrbtom ku mne a čelom do kuchyne a zakričala "Doominiiik". Spoza korálkový záves pribehol mladý chlapec a jazyková bariéra sa pohla tak, že sme mali tie dve kávičky a pollitrové malinovky za chvíľku na stole. Z jedál tu pripravovali iba pizzu, a tak sme naše žalúdky nechali ešte hladovať. Sedeli sme vonku na terase s výhľadom na hlavnú cestu po ktorej sa každú chvíľku prehnala motorka. Chvíľku ticho a zas rachot. Ďalšia skupina motorkárov. Bol to jasný znak toho že od Kékesu nie sme ďaleko.
Prechádzali sme cez dedinku Parád. Chvíľkami to vyzeralo, že autom na tej ceste plnej dvojkolesových mašín iba zavadziame. Darmo, bol to ich revír. Cesta sa začínala dvíhať do kopca. Všade okolo les. Nasledovala zákruta za zákrutou, krásny asfalt. Motorkári tu chodia zdúvať mašiny...Cestou ofrčíme aj niekoľko cyklistov. Ako, vôbec som im nezávidela. Lýtka im museli horieť do toho kopca. Nemyslela som si, že v Maďarsku bude takýto horský prechod. Pripomínalo mi to Šturec, alebo Donovaly. V dedinke Mátraháza odbáčame na smer Kékestető. To je ten náš Kékes...Za 5 minút už parkujeme na platenom parkovisku za poplatok 500 forintov. Obdivujem cyklistov, ktorý si to sem vyšliapali z Parádu. Je to skoro 18 kilometrov šliapania do kopca. Tí by si zaslúžili na vrchu veľké pivo grátis. Nie ako my. Pre také lenivé lemry, ako sme my tu bola vybudovaná asfaltová cesta priamo na vrchol. Z auta sme to mali iba nejakých 500 metrov.
Tak, to sme sa veru nepretrhli s tou turistikou. Stála som pri vrcholovom kameni, ktorý bol natretý národnými farbami a pozorovala ľudí okolo. Bolo tu dosť rušno. Stánky so suvenírmi, bufet, reštaurácia. Všetky vekové kategórie sa tu preháňali. Dokonca aj matky s kočíkmi. Športové oblečenie tu mali oblečené akurát turisti, ktorí si to poctivo vyšliapali z dola, alebo cyklisti. Na nich bolo vidieť aj isté znaky únavy a začervenanie v tvári. Ľudí tu bolo veľa, veď od Budapešti je to len hodinku a pol cesty autom. A bol víkend. Mesto sa premiestnilo na lesa.
Hneď popri ceste stálo zopár motorkárov. Hlavy sklonené do zeme. Tátoše nechali odparkované na parkovisku a sem si prišli zaspomínať na ich bývalých parťákov, ktorí zahynuli na cestách. Na symbolickom cintoríne viali stužky, boli tu malé pomníčky, predmety, prilby, rukavice...
Poprechádzali sme sa po vrchole a zasadli sme v drevenej reštaurácií. Kúpili sme si pivo a vychutnávali si horský vzduch. Terasa bola plná ľudí, len mi bolo divné prečo som na inom stole nevidela pivká. Hmm...žeby to iba u nás je taký dopyt po tomto chmeľovom nápoji ? To sa mi nechcelo veriť. Do mobilnej aplikácie, ktorá prepočítava kurz, zadávam 2400 forintov. Aha a už vieme prečo sme na žiadnom stole nevideli pivo, ale iba nejakú trojdecovú plechovičku coca-coly. Vysokohorská prirážka funguje aj tu.
Vychutnávali sme si teda drahé pivko s výhľadom na vysielač. Sledovali sme ľudí, ako sa pohybujú v poschodiach tejto veže. Dopijeme a pôjdeme to preskúmať... Za 350 forintov sme si to vyšliapali po schodoch. Aspoň teraz sme mali dobrý pocit z vynaloženej fyzickej aktivity. Z veže je pekný výhľad na kopce Matry. Vraj je od tadiaľto vidieť aj Nízke a Vysoké Tatry. Ja som rada keď dovidím na človeka, ktorý mi z diaľky kýva. A tak som sa s predstavou že budem vidieť Tatry, rozlúčila už vopred.
Sadli sme si do trávy na zjazdovku. Teraz sa tu nepremávali lyžiari, ale húfy ľudí, ktorí sa chodili pozerať na výhľad zo zjazdovky.
Na vrchole Kékesu sme strávili dobrú hodinu. Slnko sa blížilo ku stromom. Ale keď sme sem merali takú dlhú cestu bola by škoda,aby sme si nepobehali okolie. Druhý známy kopček s výhliadkou na vrchu je Galya-tető, Je vzdialený cca 10 kilometrov od Kékesu. Keby máme viac času určite by sme sa naň presúvali pešo. Slnko ale zapadalo, času nebolo dosť a tak sme zvolili transport autom.
Na parkovisku nás čakalo prekvápko v podobe defektu. Hm, tak preto písal palubný počítač, po ceste sem "únik vzduchu". Tak, toto bol totálny únik. V pneumatike nezostal ani malý prd. S prekvapením sme zistili,že sedemnástka kľúč nejak nepasuje na "poľské elektróny". Proste sa tam ten kľúč nenapchal. Sedeli sme v kurfi auta na poloprázdnom parkovisku. Striehli sme na našu obeť, ktorá prechádzala cez parkovisko. Pani zastavila pri svojom aute a otvorila kufor. Dominik vyskočil na nohy. Sledujem ho ako sa neisto približuje k pani a v ruke drží veľký kľúč na kolesá. V duchu sa modlím aby tá chudera nezačala kričať a utekať preč. Nechápavo na neho pozerala, ale nakoniec pochopila čo od nej potrebuje. Škoda, pani mala iba devätnástku. Opäť sme sedeli v aute a striehli ďalším 10 minút. Po parkovisku prechádza mladý párik s dieťaťom. Teraz som išla skúsiť šťastie ja. V ruke som držala oceľový kľúč a približovala som sa k mladej rodinke. "Du jú spík ingliš?" opatrne som sa opýtala jedného pána. Yes.... Hurá. V krátkosti som opísala našu situáciu a už som pratala od neho kľúč. Pasoval. Rezervu sme nahodili, pánovi a jeho rodinke sme poďakovali. Mohli sme sa pohnúť smerom do dediny Galyatető.
Motor sa ani nestihol zohriať a už sme vystupovali na parkovisku pri reštaurácií. Malá dedinka v peknom horskom prostredí. Opäť sme sa s tou turistikou nepretrhli. Od vyhliadkovej veže, ktorá bola postavená na vrchole 964 metrového kopca nás delil krátky chodník s vysekanými schodíkmi.
Pod vežou bol terminál ako na lyžiarských strediskách. Vhodili sme 200 forintov a mohli sme ísť na vežu. Akurát bol západ slnka. Výhľad na pohorie Matry bol fantastický. Kékes s vysielačom sme mali ako na dlani.
Po ceste dole sme sa zastavili ešte pri celkom fotogenickom kamennom kostolíku.
Bol to nakoniec celkom dobrý nápad vybrať sa na ten Kékes. Tento krát to bola oddychovka. No, verím tomu, že keby si to máme vyšliapať z dola, tak sa poriadne zapotíme. Dokonca ani tá rečová bariéra nebola taká hrozná, ako sme si predstavovali. Jediné čo ma mrzelo, bol ten lángoš s melónom, ktorý som si nestihla kúpiť.
