Ako prvé by som spomenul ľudí, ktorí sa veľmi radi postavia do dverí autobusu alebo metra, keď ostatní potrebujú vystúpiť. Niektorí asi nevedia pochopiť jednoduchú logickú postupnosť: najprv musia ľudia vystúpiť na to, aby mohli iní nastúpiť. Preto ma vždy dokáže naštvať, keď sa otvoria dvere autobusu a jediné čo vidím je masa tlačiacich sa jedincov v snahe dostať sa dovnútra čo najskôr. Potom mi ostáva už len dav rozraziť. Ešte viacej ma pritom naštve, keď sa niekto z davu ohradí alebo na mňa zazerá pohľadom ,,kam sa ty trepeš?".
Inou kapitolou sú chodci. Na mysli mám tých bezohľadných, ktorí si myslia, že im patrí celý svet. Predstavte si nasledujúcu situáciu: Šoférujete auto a pri prechode pre chodcov stojí dvojica starších dám. Poviete si, som slušný, pustím ich. Veď sa nikde neponáhlam a tých 5 sekúnd ma nezabije. Lenže dámy sú uprostred vážneho rozhovoru a tak sa presúvajú na druhú stranu cesty tempom pomalším ako je to prechádzkové. Pre mňa je to niečo podobné, ako keby mi ukázali prostredník, niečo v zmysle ,,máme ťa v pi..". No nenaštve vás to?
Veľmi podobným príkladom sú chodci, ktorí sa vyberú na prechod už po tom, ako naskočila červená. To by som ešte nejako prehliadol, ale keď sa začnú rozčulovať nad tým, že na nich nejaké auto zatrúbilo, tak to už mi stúpa tlak. Na opačnej strane je to rovnaké s vodičmi, ktorí nestihnú prejisť na zelenú, pretože je pred nimi dlhá kolóna áut a tak ostanú zablokovaní na prechode. V tom momente ich mám chuť poslať na preskúšanie z pravidiel cestnej premávky.
A ešte jeden príklad. Týka sa hlavne mladých, ktorí musia byť za každú cenu iní, musia byť ,,cool". Mám nejaký papierik, tak prečo by som ho nehodil na zem? Čo ma po tom, že je hned vedľa mňa kôš na odpadky? Ja som predsa ,,cool", tak to musím hodiť na zem..
Tak asi toľko, dúfam, že som sa nikoho nedotkol ;)
