Včera som savracal neskoro v noci domov. Bola asi jedna hodina ráno a ja somvošiel cez turnikety do stanice metra. Na tabuli svietilo, že najbližší vlakpríde o 12 minút, tak som sa oprel o stenu a čakal. Spolu somnou tam bolo ešte zopár ľudí. Ako som sa tak rozhliadal po okolí, zrak mipadol na chalana asi v mojom veku, ktorý stál iba pár metrov odomňa. Krvmi stúpla v žilách behom jednej sekundy. Fajčil. Fajčil si tam aj napriekvšeobecnemu zákazu fajčenia vo všetkých priestoroch metra. Zúril som, ale chvílusom rozmýšlal, čo spravím. Podišiel som k nemu a lámavou španielčinousom mu slušne povedal, že v metre sa fajčiť nesmie. On sa na mňa pozrel a arogantneodpovedal, že čo s tým má on. ,,No ty fajčíš a kedže v metre sanesmie fajčiť, tak to nesmieš ani ty.“ odpovedal som. Rozhorčil sa a eštevážnejšie sa na mňa pozrej a povedal: ,,A čo teraz? Ľudia v metre stálefajčia. Je to moja vec.“ Ja som mu pokojne odpovedal, že ešte som v metre nevidelnikoho fajčiť a poslednýkrát som pripomenul, že je to zakázané. On miposlednýkrát odpovedal, že je to jeho vec. Vrátil som sa späť na svoje miesto,otočil sa a vykročil som smerom k turniketom. V madridskom metrestoja vždy strážnici, cez deň to je väčšinou jeden a v noci bývajú vodvojiciach. Podišiel som k nim a povedal som ,,Prepáčte, ale nanástupišti je jeden chalan, ktorý fajčí a ani po mojom upozornení nechceprestať.“ Strážnici sa hneď pousmiali (pravdepodobne som im aspoň trochuspestril inak nudný večer) a nasledovali ma na nástupište. Keď smespoločne dorazili, dotyčný chalan už cigaretu v ruke nemal a schovávalsa medzi ostatnými ľuďmi. Ja som len ukázal jeho smerom a povedal somstrážnikom, že už prestal, tak to je jedno. Oni sa aj napriek tomu trochuporozhliadli a prešli sa po nástupišti. Ja som zatiaľ sledoval pánafajčiara, ako nervózne prešlapuje a ešte viacej postrčil ohorok z cigaretydo koša za ním. Prišiel vlak a ja som sa strážnikom poďakoval a chcelsom nastúpiť. ,,Nie, počkaj na ďalší. Mohol by tu mať kamarátov a ktovie,čo by spravili vo vlaku.“ povedal mi jeden z nich. Tak som čakal ďalšíchasi 15 minút, nechcelo sa mi riskovať.
Toto je môjpríbeh zo včera. Lenže podobné prípady vidím denno denne. Fajčiari, ktorí majúvšetkých okolo na háku a odnášame si to my nefajčiari. Nerozumiem, prečoešte nie je zákon o úplnom zákaze fajčenia na verejných priestranstvách. Zastávky,kluby, reštaurácie, inštitúcie, to sú všetko miesta, kde malo byť už dávnozakázané fajčiť. A nie iba zakázané, ale polícia by mala na to tvrdodozerať a postihovať tých, ktorí sa nechcú prispôsobiť. A nech sa minikto ani len nesnaží nahovoriť, že úplný zákaz fajčenia v reštauráciach a diskotékachby mal negatívne ekonomické dôsledky. Kto sa chce ísť zabaviť, tak sa pôjde ajbez cigaretky, kto si chce dať pivo, dá si ho aj v nefajčiarskej krčme. Krásnympríkladom je Anglicko. Tam trvalo iba pár týždňov, kým sa bary a diskotékyzaplnili tak, ako pred zákazom. Kto chce alebo nevydrží, môže ísť von. Mynefajčiari chceme žiť, piť pivo v krčme a zabávať sa bez toho, aby náspopri tom niekto pomaly zabíjal. Ten, kto pije alkohol alebo droguje zabíja sámseba. Ten, kto fajčí v prítomnosti iných zabíja aj ich. Tak už je podľa mňaten najvyšší čas zastaviť toto svinstvo!!!