Zavše začuješ sirénu, keď
ťa spánok nechá nespiacu.
V temnote sa rodí život, vo svetle
vnútra sanitky potom občas váha
či ostane, či pôjde.
Hoci občas klesneš, plne naložená
niekedy na zem, niekedy do snov,
ak veríš v ruky dvíhajúce bremená
a vodiace za ruku Tvoju,
tie ruky ožijú.
Ty si ale blázon! – povedala a mávnutím
ruky odohnala bzučiace hrozby, čo ako
srdnaté sršne rojili sa jej nad hlavou už
od rána. Druhou utiera mokré líca
i keď srdce neutrie.
Len lavička a staré dámy, tu dívajúce sa (tu
driemajúce) na každodenný kolobeh životov
známych i neznámych postáv. Vo všednosti
utešené zvráskavené srdcia bijú pokojným rytmom
presvedčenia, že všetci odžijeme si svoje.
Každá skala, ktorú vrhneš do tmavej
vody, ťa poznačí na veky. Ešte pred
smrťou Ti vryje svoje prianie do dlane.
A ty potom berieš do rúk všedné veci
a posielaš tak odkaz tým, čo prídu po tebe.
O tvrdosti bytia, o kamennej tvári, ktorú občas
nezmäkčia ani slzy.
Kopček vanilkovej zmrzliny leží na chodníku
hneď vedľa drobných sĺz dievčatka.
Za ruku ťahané cupitá vedľa obrých
krokov matky. Ale zo sĺz na chodníku, keď
prejdú roky, vyrastie jej sila ako vysoký strom.
Ako vlasy padajú Ti myšlienky, keď
sa snažíš prejsť na druhú stranu svojich
pochybností – o živote, o láske a tých veciach...
Malé Sosny rastúce po stranách vyšliapaného
chodníka ti hovoria, že tam si doma.
Keď však odbočíš, keď sa prederieš skrz,
spoznáš nové krajiny a spoznáš seba.
