Vyššie (intermezzo)
Otočil hlavu k špinavému okennému rámu a všimol si, že biela farba sa miestami olupuje. Prudké dažde a mráz urobili svoje. V hornom kúte hrozivo trčalo veľké osie hniezdo. Sprvu myslel, že ho nechá na pokoji. Nie. Vrátil sa s dlhou vareškou a hniezdo strhol.
O chvíľu priletela osa, hľadajúc svoj niekdajší domov krúžiac hore-dole okolo okna. Keď nič nenašla, aspoň mu pristála na ruke. Nepohol sa, nevediac či ho nepichne. Osy sú také. Vždy pichajú bez dôvodu. Napokon vzlietla. Ostal nehybný akoby stále v očakávaní bodnej rany. Bolesť vpichu by mu určite znemožnila...
Nechty zaškrípali o okenicu (ten zvuk nenávidel) a zacítil silný protivietor. Prvé dve okná si ani nestihol všimnúť, avšak z ďalšieho zacítil príjemnú vôňu pečeného mäsa s cesnakom. Mal pocit, že sa tam kdesi mihla červená farba. Kúsok nižšie mu fasáda oškrela nohu. Určite na nej zanechala dlhú ryhu. Cítil ju až vnútri kolenného kĺbu. Na konci bude cítiť už len dusivý prach pošliapaného betónu. Ten napokon prenikne všade.
Zostup pozdĺž šedivej omietky sa mu zdať byť dlhý. Bytovka kedysi nebývala taká, mala jasnú krémovú farbu, či ako to mal rád, farbu champagne. Asociácia mu okamžite vybrala z mysle spomienku na romantické popíjanie šampanského s Ivetou. Prečo práve teraz? Chcel mať už pokoj. Neskôr sa z pohárika šampanského stal zvyk a ako to so zvykmi býva, romantika sa postupne úplne vytratila a stala sa z nej nežiadúca rutina. Šedivá povinnosť. Ako fasáda domu. Všetko časom zošedivie.
Dnes je veľmi teplo. Potí sa po celom tele napriek neustále prúdiacemu vzduchu okolo jeho tela. Nečakal, že bude ešte niečo cítiť. Rozrušuje ho to a prestáva sa cítiť pohodlne. Pozrie dole.
Stranou od chodníka stoja otvorené kontajnery a zdarma ponúkajú svoj obsah. Smeti sú všade okolo. Sú všade. Z neporiadku máva vždy husiu kožu. Nikdy nepochopil, ako môžu existovať veci, čo sa nedajú upratať nech robí, čo robí. Keď si spomína na rodičov, s ktorými prestal komunikovať už pred rokmi, keď si spomenie na Ivetu...
Má dojem, že už ho začína cítiť. Nasaje vzduch a skutočne. Postupne mu preniká do pľúc a on vie, že sa to začína. Všetko sa obracia na prach. Len tie smeti. Tie ho privádzajú do zúrivosti. "Predsa som mohol skúsiť upratať. Nie je to takto dobré." Stihne ním ešte prejsť chvíľková ľútosť. Ostáva už len posledné poschodie. Takto to nechcel.
