Pomaly (prízemie)
Posledné dejstvo
[Malý dvojizbový byt na Bratislavskom sídlisku. Úzka chodba, kuchyňa, obývacia izba, spálňa a sociálne zariadenie. Celý byt je zariadený jednoducho, no je prepchaný drobnosťami, porcelánom, spomienkami...všetko vyzerá staro a ošumelo. Vchodové dvere sú otvorené dokorán. V byte sa nachádzajú tri osoby: pani, vyšetrovateľ a technik. Nezáleží na tom, v ktorej miestnosti sa nachádzajú, ale rozhodne nie v spálni. Pred vchodovými dverami stojí uniformovaný policajt. V byte je neporiadok, skrine a zásuvky sú pootvárané, obsah väčšinou na koberci. Rodinné fotografie sú prevrhnuté. Pani drží jednu v rukách.]
VYŠETROVATEĽ: (viac povie ako sa spýta) Vrátili ste sa približne o jedenástej, áno?
PANI: Prišla som domov a tu toto… (pohodí rukami, vzlyká) Celý život som pracovala, deti som vychovala, nikdy som nezobrala nič, čo nebolo moje a teraz… (rozplače sa).
VYŠETROVATEĽ: (študuje vchodové dvere, na pani sa nepozrie) Nebojte sa, však ho… (odmlčí sa, pozrie na pani, zamračený) …však ho chytíme a všetko sa vám vráti.
TECHNIK: (mlčky sa skúmavo pozrie na vyšetrovateľa)
PANI: (Otočí sa k vyšetrovateľovi, vzlykajúc) Naozaj?
VYŠETROVATEĽ: (pozrie znovu na dvere, prehovorí k technikovi) Máme niečo?
TECHNIK: (čupiac pri dverách) Tu nie. Pravdepodobne našli náhradný kľúč a odišli normálne. (narovná sa) Ale je jasné, že prišli oknom v obývačke.
VYŠETROVATEĽ: (k pani) To je tak, keď nechávate otvorené okná na prízemí, pani. Buďte rada, že vás nevykradli už skôr.
PANI: Veď som ho nemala otvorené, len som ho trošku odklopila. Aby sa vetralo, keď tu nie som. (vyšetrovateľ s technikom pozrú na seba) Ešte aj šnúrku som tam mala, aby mi to držalo.
VYŠETROVATEĽ: (sucho) Šnúrku ste tam mali...
PANI: (akoby ospravedlňujúco) Áno…, ja… vždy ju tam mám kvôli pántom. Nedržia dobre. Synovi som už dávnejšie povedala, (vysvetľuje) aby mi to prišiel opraviť, ale zatiaľ že nemá čas… Ani dcéra sa tu nezastavila odkedy manžel…
VYŠETROVATEĽ: (rýchlo) Dobre, dobre, prejdime teda k
PANI: (trochu zasnene, pre seba) Len so susedou sa občas vyberieme na trh pozrieť sa, či nemajú lacnú papriku alebo zemiaky. Ani tá nemôže veľmi na nohy.
VYŠETROVATEĽ: No, pozrime sa, čo vám vlastne chýba, dobre? (urobí k pani krok, rukou urobí posunok, pani sa nehýbe.) Pani?
PANI: Áno, ja… (pozrie na rodinnú fotografiu, ktorú stále drží, bedáka): Jaj, jaj! Všetko zobrali, všetko!
VYŠETROVATEĽ: No tak, no tak. Teraz spíšeme, čo vám zmizlo, dobre? (kývne hlavou ku kreslu) Tu sa posaďte a poviete mi, čo potrebujem.
PANI: (nezúčastnene sa posadí, vzápätí vyskočí, vyšetrovateľ sa mykne) Jaj, ani som vám nič neponúkla. Môžem vám spraviť čaj?
VYŠETROVATEĽ: A káva by nebola, paninka? Alebo radšej minerálka. Ďakujem.
PANI: Trošku ešte mám, (ide do kuchyne) nestihla som ísť do obchodu.
VYŠETROVATEĽ: Tak potom nechajte tak.
[Zvonku zaznie krik. Ženský hlas volá policajta. O chvíľu vyšetrovateľ počuje policajta, aby určite vyšiel von pozrieť sa.]
PANI: (pre seba, celkom potichu) Trochu kávy, trochu minerálky… (Pri kredenci zastala. A tu náhle, akoby rozpínajúca sa bublina vytlačila z bytu všetko ostatné, zrazu nič nevnímala. Nepočula vyšetrovateľov chladný hlas, ani ľudí z chodby. Stála sama, zdalo sa jej, že tam tak stojí roky. Dve slzy sa jej pustili stekať po lícach, pomaly, veľmi pomaly, ako prekonávali hlboké brázdy vyryté životom. Zdalo sa jej, že ani nedýcha, akoby ani nikdy nebola dýchala.)
