Dôkladne rozotieram mydlo po rukách, nevynechám ani milimeter pokožky a naťahujem čas, kedy sa budem musieť vrátiť k pracovnému stolu do kancelárie, k pracovným ľuďom v nej. Nechávam ruky pod prúdom vody, ktorá, po zmytí tekutého gélu, bezcieľne dopadá na pokožku a fŕka do strán. Pocit vlažnej vody mäkko a neprestajne dopadajúcej na kožu ma hypnotizuje. Je to pasca nepretržitej pravidelnosti, z ktorej niet úniku. Je oslobodzujúce mať celú pozornosť upútanú na zdanlivo nekonečné prežívanie okamihu. Precitnem, zdvihnem hlavu a zachytím obraz svojej košele v zrkadle nad umývadlom. Výsek od prvého po piaty gombík, kde mi spodný okraj zrkadla odtne zvyšok tela. Stropné svetlo dopadajúce zo strany na zrkadlo prechádza sklom a odráža sa od vrstvy hliníka. Zrkadlo ako vrstvy reality. Na povrchu je svetelný opar zo vstupujúceho a vystupujúceho svetla. Za ním, v ďalšej vrstve, oddelené od svetla, moje telo oblečené v modrej košeli s bielymi gombíkmi, ktoré teraz dostali tlmený žltý nádych. Ich ostré kontúry sa stratili a sú rozmazané. Ako text na monitore, keď človek nemá okuliare. Písmená sú neostré, majú duchov – svetlo-tmavý tieň, lemujúci ich tvar. Moje telo lemujúce gombíky na košeli. Moje vedomie lemujúce telo v zrkadle. Spoza poslednej vrstvy, spoza ochranného náteru, z dusivého sadrokartónu steny pozorujem telo stojace pred zrkadlom. Zdvihnúť oči o kúsok vyššie, díval by som sa rovno do tváre, ale neurobím to. Nie je príjemné dívať sa z blízka do cudzích očí.
Postávam pred dverami do kancelárie a nepokojne prešľapujem. Hlasy vychádzajúce spoza dverí mi znemožňujú vstúpiť. Prenikajú mi hlboko do mozgu, sú hlasné, nechcené, sú. Desať krokov tam a naspäť a vstúpim, poviem si, no desiatka sa minie príliš rýchlo. Pridám ďalších desať a v duchu počítam ...tri, štyri, päť... so mnou počíta aj aplikácia v mobile. Krok dopredu – dozadu. Cúvaním sa približujem k dnešnému cieľu. Keby aplikácia vedela odlíšiť zmysluplné, dôležité kroky od bezúčelných, neužitočných krokov. Ku koncu dňa by na displeji vyskočila správa o celodennom pokroku: Dnes si urobil 7000 krokov, z toho 5400 bolo neužitočných. Denný cieľ splnený na 33%. A človek by sa rozbehol do obchodu, alebo by šiel zaklopať susede, upozorniť ju, že sa blíži búrka a mala by si zavrieť okno, ak ho teda má otvorené. Alebo by napísal list, v ktorom by stálo: „Tvoj život má zmysel, si dôležitý pre ostatných“ a šiel by ho hodiť do náhodnej schránky v bytovke oproti a priniesť tak niekomu pocit krátkodobého naplnenia. Blížiace sa kroky chodbou ma vytrhnú z počítania. V mysli okolo seba vytvorím ochrannú bublinu, rázne otvorím dvere a vstúpim.
Čakám na autobus, ktorý ma zoberie domov, medzi štyri steny – piliere môjho života. V slúchadlách mi hrá Beethovenova siedma a keď konečne príde autobus, nezdvihnem zrak a nezistím, či je môj. Som ponorený v harmónii momentálneho prežívania a melódii smerujúcej moju pozornosť za obzor sveta ľudí. Nepohnem sa, lebo pohyb je zmena stavu a zmena prináša utrpenie. Vzduch okolo mňa je hustý med, ktorý nadnáša a moje telo nie je mojím telom, som ľahký a priesvitný. Som, ale len veľmi slabo. Hudba mi znie hlasno, že prehluší aj moje vedomie. Aj keby som kvôli nej stratil sluch a už nikdy nepočul a nevedel rozoznať, čo mi ľudia rozprávajú, nevadí. Čo také by mi už mohli povedať, čo by stálo za to? Neunúval by sa naučiť odčítavať z pier.
Konečne som doma, ukrytý a nevidený. Mám takú schopnosť – spôsobovať v ľuďoch nevidenie. Nevšimne si ma personál kaviarne a odchádzam neobslúžený. Nevidí ma personál hotela a napriek potvrdenej rezervácii, úplne na mňa zabudnú a sú prekvapení, keď sa objavím. Najvyšší level je matka, síce prítomná, no svoje deti nevidí. Dnes, dospelý, nevidím ani ja, spojenie so svetom, s ľuďmi, zmysel. Otec nevidel zámerne, aby bol dôvod na rozvod. Je to umenie, primäť ľudí nevidieť.
Prijať dedičstvo svojich predkov, vlastniť ho a rozvíjať. Lásku k ľuďom, obetavosť, úsilie prežiť napriek okolnostiam. Snažiť sa potlačiť zlé a nevhodné, to čo človeka vyčleňuje a robí ho slabým. Čo by mi však ostalo? Nebol by som ničím, s prázdnymi rukami, bez rúk... Prijímam tvoju slabosť, mami, precitlivenosť, neistou a sebastrednosť, prijímam tvoje nebytie otec, ani ja nie som.
Uvedomenie si toho všetkého je ťaživé. Je slabosťou podlamujúcich sa kolien. Uvedomenie je koniec aj tej vetchej viery v život, v ľudí, v seba... Je precitnutím prázdnoty vo vnútri. Nič obklopené stenami, človek-stena krčiaci sa pod váhou nevzduchu. Je to uvedomenie si mlynského kameňa vrasteného do hrude, zvrhnutého do priepasti. Odtiaľ človek nedovidí nikam. Sám sa stáva priepasťou...priepasťou, v ktorej mizne ambícia, túžba a nádej.
֎֎֎
Kráčať s hadmi zahryznutými do chodidiel, zaťažujúcimi každý krok svojimi mohutnými dlhými telami a púšťajúcimi svoj jed do svalov, žíl a duše. A duša oslepená svojím súžením, ktorá sa zraňuje v nekonečnom cykle. Uzavretý obvod, obojok na krku, had hryzúci si chvost. Tŕňová koruna...toto je tvoje kráľovstvo, tvoje muky, tvoja slepota.
Toto utrpenie nespasí.
Človek hnaný na strechy budov, pod drevené trámy, na vysoké mosty, na koľajiská vlakov, kde v predposlednom momente sa zahmlená duša predsa len na stotinu sekundy vyjasní a je čistá, nevinná a detská. Jej svetlo, silnejšie než poludňajšie slnko, na okamih presvieti nebo aj peklo. V ten krátky okamžik zaleje dušu úprimná ľútosť nad životom, čo bol a mohol byť, no stotina sekundy uplynie a uplynie život. Ostávajú len pomaly miznúce svetelné body v očiach po oslepujúcom záblesku, ak by ho vôbec niekto videl. Kde nie je uzdravenie, je koniec. Koniec je uzdravenie.
