Povedal som si, že je načase si trochu rozšíriť obzory a to, že je vo vláde SDKÚ, SaS, Most-Híd a KDH mi k politickému obzoru tak úplne nestačí. Aj keď ešte iba budem mať 17 rokov, voliť zatiaľ nemôžem, ale keď raz môcť budem - ďaleko do toho nie je - bodlo by vedieť predom, koho asi voliť a prečo...
Ja a politika - táto kapitola sa začala prvýkrát písať zhruba tak pred rokom, na hodine chémie. Klasická nuda vtedy vyvrcholila spísaním papiera o politických sľuboch (vraj také má a potrebuje každá politická strana), politických plánoch a celkovo kvázi „oficiálnym” vytvorením novej politickej strany SPI, ktorá svojich fanúšikov zbiera iba na Facebooku pod názvom skupiny „SPI - nová politická strana”. Po tejto srande sa akákoľvek túžba po politike, s humorom či bez, opäť vytratila.
Prešli okolo mňa rôzne politické škandály, prepierané na internete či v Televíznych novinách avšak štýlom jedným uchom dnu a druhým rýýýchlo von. Znova som sa o politiku zaujímal až pri voľbách. Fascinoval ma ten precentuálny súboj, vždy som čakal, kto bude viesť, kde, ako a o koľko... Nemal som však úplný prehľad o programe politických strán, no napriek tomu, že som bol (a stále som) politický nevzdelanec, mal som aj svojho favorita. Paliho Kapurkovú!
Nevyšlo. Pali ostal niekde na spodných priečkach, a tak ma politická situácia naďalej nenapĺňala. Nezáujem. Až donedávna - neviem, či to bolo tou menšou chorobou a teplotami, no začal som si čítať rôzne politické články, sledovať čo robia a vymýšľajú naši politici - pekne dopodrobna. Od (ne)Figeľovho bytu; cez Sulíka-Spidermana s vypchatým ... ehm, kostýmom; až po „hádzanie teplého hovna" v trojuholníku Matovič-Bugár-Sulík. Stále dumám, či aspoň jedna situácia mala s vrcholovou politikou aspoň čosi spoločné...
Ešte od tých posledných volieb mi zostali v hlave niektoré sľuby, ktoré politici sľubovali v zábavnej relácii Na Telo. Aspoň na mňa tá relácia pôsobila zábavne, myslím, že som pri tom dostával väčšie záchvaty smiechu ako teraz pri Partičke... Spomínam si na jeden z najväčších a najmä najprepieranejších politických sľubov - legalizácia marihuany z programu strany SaS. Pravidlo „sľuby sa majú plniť” znie v politickom žargóne: „sľuby sú na to, aby ostali sľubmi”. Keď už sa však popri tom sľube koná vo vláde presný opak od neho, o tej strane to čo-to hovorí... I keď z môjho pohľadu je to iba plus, už vtedy sa mi legalizácia marihuany, tak isto ako inej psychotropnej látky, vôbec nepozdávala, ale dať taký sľub len preto, aby nás mladí voliči volili, navyše tak okato a nakoniec im nevyhovieť - to už je moc, no nie? Celý príbeh tohto sľubu celkom pekne a výstižne opísal na svojom blogu Kosmas Bekiaris. Skrátka klasický politický sendvič - dva sľuby a medzi nimi hovno...
Aj keď politiku som sledoval iba krátko, myslím si, že to tu celé pripomína iba škaredý a trápny cirkus, ktorým, keby svet trochu viac zaujímal, sa Slovensko strápni oveľa viac, ako zbabranou zimnou dealfympiádou vo Vysokých Tatrách. Myslím, že slovenská politika má od normálneho riadenia štátu ďaleko, ako alfa od omegy v gréckej abecede.
Ov, aby som nezabudol - už nesledujem politiku...
PPČ (aneb „poznámka pod čiarou”):
Na samotný záver mi však nedá nespomenúť to najzaujímavejšie meno, ktoré som počas zaujímania sa o politiku našiel. Už neviem, pri akej príležitosti, ale stretol som sa s menom poslanca NR SR za Most-Híd - František Šebej. Nechcem samozrejme urážať, o tom ujovi neviem nič viac ako meno a zastupujúcu stranu, ale keď som si jeho priezvisko prečítal odzadu... celkom som sa zasmial. Aj keď na smiech je drvivá väčšina politikov a nepotrebujú na to ani priezvisko.
