Dôkazom je aj prvý decembrový deň. Ešte tri dni predtým, v nedeľu, nám Pánbožko poslal na Zem prvú, prenádhernú bielu pokrývku. Bolo to krásne z okna sledovať, ako ten sneh padá, ako všetko dostáva krásnu bielu farbu... Až kým ste nepodišli von a nezačali ste rozmýšľať, pod ktorou kopou toho „bieleho hnoja" je vaše auto. Samozrejme, zo zvyku, nemáte na hlave čiapku - uši mrznú, a tiež nemáte ani rukavice. No vzhľadom na nižšie teploty ako v tie dni predtým vlastne mrznete i tak celý. Keď vás mama (šoférka) poprosí, aby ste to auto odhádzali od snehu, nemáte na výber. S rukavicami - bez rukavíc. Musíte to vykonať a dúfate, že odmrznete cestou v aute... Márne, i tak celý umrznutý vystúpite nakoniec po všetkom z auta a aby toho málo nebolo, šmyknete sa na snehu a priamo gebulou padnete do ďalšieho snehu... No a po tejto situácii, ktorú pre zachovanie slušnosti tomuto článku nebudeme už nijak bližšie charakterizovať, som prišiel domov a pozrel von. Opäť je všetko krásne biele, ale z domu už zo skúsenosti vyjsť nechcem. Aspoň... do jari.
Pre moje šťastie v pondelok ohlásili v mojej škole riaditeľské voľno. Nie kvôli snehu, ale kvôli istej akcii profesorského zboru, ktorá sa končila v pondelok. Teda, zrejme. Nepýtal som sa, ako v nedeľu prežili túto snehovú nádielku... Každopádne, pondelok bol asi ešte horší, ako nedeľa. Už na pohľad vás sneh odrádzal od toho vyjsť z domu. A tak som ani neodišiel. Zamkol som pre istotu dvere a ľahol som si naspäť do postele. A spal som, dokým som necítil potrebu vstať... A tá tak skoro neprišla.
Utorok sme všetci snáď prežili v poriadku. Ale, čo prišlo potom?! Presne tak. Streda! Prvý decembrový deň. Všade počúvam aktuálnu pranostiku: „Keď je prvý december mokrý, veští ľavnú zimu.” Premýšľajúc, čo tým chcel básnik povedať, pozerám von na začínajúce husté sneženie. Akurát som ho našťastie minul, začalo snežiť až po tom, ako som prišiel do školy.
Vojdem do triedy, a tam lepí oznam naša triedna profesorka. Reku, súťaž o najkrajšiu triedu. Áno, naša triedna je večná optimistka... No aby nás motivovala, doplnila odkaz, že ak si budeme dobre počínať, za odmenu dostaneme výlet do Viedne. Rozhliadam sa po okolí a pre zmenu rozmýšľam, s kým sa staviť. Reku, že koľko tam tá motivácia Viedne ostane...
Sneh padal a dosť sa ho pochopiteľne zachytilo i na parapetách okien. A spolužiaci na svoje výmyselníctva nenechali dlho čakať, o chvíľu už lietali snehové gule skrz triedu i po chodbe. Preletela i pani triedna profesorka a bolo po Viedni... Dalo sa to čakať. Nuž, aspoň to trošku oživilo inak nudný deň. Po škole som zamieril k babke, kde som na dve hodinky „zalomil”, pretože počasie, čo bolo vonku, vyčerpávalo oveľa viac, ako desať písomiek v škole za sebou.
Ošľahaný vetrom a posypaný snehom som sa asi o piatej podvečer vybral domov. Sneh mal v spolupráci s vetrom priam neznesiteľnú dráhu pohybu, ktorá končila po vypočítaní zákonom schválnosti priamo v mojich očiach. Prekvapivo krátke čakanie na trolejbus smer domov však krásne vystihuje v piesni Jaromír Nohavica: „Kolony aut, krok-sun-krok; bo silničáři ta jak každý rok, su překvapení velice, že sníh zasypal jim silnice.” Veru, obyčajných šesť zástavok, obyčajne 9-minútová záležitosť, trvala bezmála hodinu a pól. Neklamem! A to ten pán vodič sa neraz tváril pohybom trolejbusu tak, že by tú kolónu áut veľmi rád potlačil... doslova.
Po príchode domov sa vidiac v zrkadle opäť zamýšľam nad pranostikou. Neviem, či bol mokrý prvý december, ale ja som však bol mokrý pekne... Z tenisiek sú dva malé bazéniky, z predsiene je bazénik jeden veľký. Čas pokročilý a aby toho málo nebolo, aj internet vypadnutý. Preto článok o prvom decembri čítate, najskôr, v decembri druhom... To sa nám tá zima ale pekne začína!
Nuž, opäť sa raz potvrdilo, že sneh je krásny, ale teda iba keď nepadá, nie je na chodníkoch a ani na cestách... a respektíve, ak sa naňho pozerá zvonku.
Príjemný advent želám...
