Palkov logický skrat I.

V roku 1995 nás - vyšetrovateľov prípadu zavlečenia prezidentovho syna - presviedčala vtedajšia politická moc, reprezentovaná vtedajším ministrom vnútra Ľudovítom Hudekom, riaditeľom SIS Ivanom Lexom a generálnym prokurátorom Michalom Vaľom, že na „prípad“ sa zle pozeráme, že nejdeme správnym smerom, ak za ním vidíme páchateľov-pracovníkov SIS. Nepochopili sme ich „dobrú snahu“ veci nám vysvetliť, keďže sme ich ani pochopiť nechceli a v konečnom dôsledku ani nemohli, pretože by sme opustili rámec zákona. Dôsledky našej „detinskosti“, ako to niektorí nazývali, nedali na seba dlho čakať. Poodvolávali nás z funkcií a úplne rozprášili päťdesiatčlenný krajský úrad vyšetrovania. Noví vyšetrovatelia i s prokuratúrou priviedli vyšetrovanie do stavu, kedy bolo „zákonne“ odložené k ľadu. Je už len symptomatické, že na tejto ceste bol svorkou vrahov brutálne zavraždený Robert Remiáš. Keď už nemohli zasiahnuť Oskara Fegyveresa priamo, tak to urobili okľukou. Na týchto faktoch nič nezmení ani rozhodnutie špeciálnych prokurátorov. Toto úplne chápal vtedy a chápe i teraz aj Vladimír Palko. S veselými historkami začína až vtedy, keď má vysvetľovať svoje rozhodnutia. Akokoľvek absurdne bude pre niekoho znieť nasledujúca veta, bohužiaľ pre mňa, ale najmä pre jej hlavných aktérov, je nepríjemne pravdivá. Rozdiel medzi konaním vtedajšej politickej moci a tej, reprezentovanej Vladimírom Palkom začiatkom roka 2005, je len v tom, že ubehlo desať rokov. Inak sú totožné, vecne i politicky. Tak ako v roku 1995 politická reprezentácia agresívne vstupovala do výsostných právomocí vyšetrovateľa a jeho procesnej samostatnosti, tak to urobil aj Vladimír Palko ako politik v trestných prípadoch, ktoré priamo ohrozovali jeho postavenie. Citujem z rozhovoru: „Hodinu predtým (pred odvolaním J. Šátka, pozn. aut.) som si zavolal celú špičku prokuratúry – generálneho prokurátora Trnku, čo naozaj nie je môj kamarát, veď som ho rok predtým tvrdo kritizoval za prepustenie Majského z väzby, námestníka Lauka a riaditeľa Úradu špeciálnej prokuratúry Kováčika. Povedal som im: páni, idem odvolať Šáteka, lebo sú tam problémy, bude sa snažiť ma kompromitovať v dvoch prípadoch, pričom neviem, ktorý z nich to bude – kauza áut Opel, alebo ma bude napádať za to, že kryjem Spišiaka, ktorému malo hroziť stíhanie za nejaký športový deň, či čo. Vedel som, že pôjde o tieto dve kauzy.“ Sám Palko sa tu priznáva, že pri jeho rýchlom rozhodovaní, ktoré urobil cez víkend, mu vôbec nešlo o inú osobu, či môj spor s ňou, ale o jeho osobu, o jeho stoličku, jeho politickú kariéru a jeho osobnú „kompromitáciu“. Potvrdzuje to i fakt, že nad rámec svojich právomocí ministra sa miešal do priebehu vyšetrovania trestnej veci a na „pomoc“ si k tomu prizval špičku prokuratúry. Nezákonnosť postupu politických predstaviteľov v roku 1995 či o desať rokov neskôr neospravedlńuje fakt, ako boli „únos“, alebo korupčné nezákonné machinácie pri verejnom obstarávaní Oplov prokuratúrou neskôr „vyriešené“. Palkov cieľ využiť funkcionárov prokuratúry bol úplne totožný s „nočným“ rozhovorom, iniciovaným Ľudovítom Hudekom, medzi Michalom Vaľom s vtedajším vyšetrovateľom „únosu“ Petrom Vačokom. Aj vtedajšia politická moc nás špinila, že smerovaním vyšetrovania „únosu“ účelovo „kompromitujeme“ štátny orgán - Slovenskú informačnú službu a cez ňu predsedu vlády a prakticky tak i celú vládu. Tento prípad a principiálny postoj nás vyšetrovateľov značne pomohol vtedajšej politickej opozícii, a teda aj konkrétne Vladimírovi Palkovi k zmene politického režimu. Dúfam, že Vladimír Palko so svojím matematickým vzdelaním oceňuje túto logicko-matematickú aplikáciu. Palko pochopil v januári 2005 to, čo už dávno pred ním aj Ivan Lexa, že ho smrteľne ohrozuje nezávisle mysliaci a neúplatný policajt, a nie kariérista, vždy gumovo prispôsobivý. Vytvorením zdania ochrany Spišiaka Palko spacifikoval prípadný nesúhlas SMK s mojím odvolaním, keďže do tej doby práve oni boli tí, ktorí sa verejne vyslovovali na moju podporu. Preto jeho rozhodovanie medzi dvomi policajtami prakticky nemalo alternatívu. Takáto bola skutočná rovnica. Takáto bola skutočná veselá historka. Vladimír Palko rád na verejnosti rozpráva o schizofrénii iných. Mohol by sa preto vyjadriť, ako sám v sebe rieši rozpor v konaní svojho významného politického súkmeňovca, ktorý spolupracoval (či ešte spolupracuje) s jedným z obvinených v kauze „únosu“ a súčasne jedným dychom deklaruje potrebu zrušiť Mečiarove amnestie. Alebo ako je kompatibilná s jeho názormi pikantná politická či právna téza o „nestíhateľnosti Otca vlasti“? A veselosti by bolo ešte viac, keby teraz zisťoval, v koho aute jazdí jeho súkmeňovec. Ak zistí, možno sa ani veľmi nepobaví. Veselá historka to totiž vôbec nie je. A to ešte nespomínam korupčný prípad račianskeho starostu - s ktorým mimochodom Palko spoločne sedel na krajskom predstavenstve hnutia – a v súvislosti s touto osobou, pravdaže pri určitom zveličení možno povedať, že „vybuchol“ odpočúvací systém Diskobolos, prevalilo sa ovplyvňovanie súdu príslušníčkou SIS a „hrozí“ aj zrušenie Špeciálneho súdu. Na jeden prípad dosť. Pamätám sa, ako sa v rokoch lexizmu Vladimír Palko rozhorčoval, že sme boli „odídení“ z polície, že sme boli účelovo politicky prinútení z polície odísť. On sám však „využíval“ ním navrhnutú možnosť odvolávať policajných funkcionárov, podotýkam nie menovaných, ale do funkcií ustanovených, „bez uvedenia dôvodov“. Takúto možnosť desať rokov pred ním Hudek nemal. Je príznačné, že nový nástupca na post ministra vnútra R. Kaliňák túto „zákonnú“ možnosť politických čistiek v polícii napriek verejnej deklarácii doposiaľ nezrušil, ba naopak masívne ju využíva. Argumenty a použité slovné zvraty o mojom „ľudskom nezvládnutí potreby spolupráce s inými funkcionármi“ sú založené na prísloví „čo sa Palkovi zachcelo, to sa mu aj prisnilo“. Dokazovať to majú moje blogy, máme si „predstaviť situáciu, že by došlo k vzneseniu obvinenia voči Spišiakovi a urobil by to nejaký vyšetrovateľ od Šáteka“ (sic!), alebo úplný skvost a nevyvrátiteľný dôkaz ako hrom, že „Šátek mi hovoril o probléme s nákupom vozidiel Opel. Napadlo mi, či sa tým náhodou nekryje. Že mi to hovorí, aby si zabezpečil svoju neodvolateľnosť.“ Takže, žiadne dôkazy, len smiešne „predstavy a nápady“. Nuž, kde nič nie je a o skutočnom dôvode treba pomlčať, tam je treba zapojiť rozprávkársky talent. Proti gustu žiadny dišputát, ale ja mám radšej Dobšinského. Argumentačná prázdnota a fabulácia Palka k jeho rozhodnutiu odvolať ma z funkcie patrí skôr do sféry zlej literatúry. Bolo by od neho poctivé, keby uviedol skutočné motívy a dôvody, prečo sa tak odrazu po našom jednom piatočnom rozhovore v januári 2005 rozhodol v priebehu jedného víkendu k môjmu odvolaniu. Ale to on z istých dôvodov zjavne nemôže urobiť. Potom už o úrovni jeho psychohygieny, ale najmä o nezvládnutom syndróme vzťahovačnosti k vlastnému egu a stalinistickom upodozrievaní zo zrady najbližších spolupracovníkov, netreba ďalej hovoriť. „Tvrďas“, to je len klišé. Ale pri nakrúcaní môže byť s ním veľa srandy. Druhá časť bude o tom, čo Palko v rozhovore zamlčal.