takmer rok a pol vykonávala utajené sledovanie 28 novinárov, M. Krajniaka, poslanca NR SR, V. Pčolinského, brata poslanca NR SR P. Pčolinského a advokáta D. Lipšica.
Takmer po roku, čo sa polícia o tomto podozrení dozvedela a začala pre daný skutok trestné stíhanie pre prečin nebezpečného prenasledovania, zatiaľ nikto nebol obvinený a dokonca vo vzťahu k jednému z členov sledovacieho komanda – proti súčasnému vyšetrovateľovi polície – jeho nadriadený nevedie žiadne disciplinárne konanie a to už vôbec sa nezamýšľa nad tým, že by ho mohol prepustiť z policajných služieb, lebo „nedisponuje“ takýmito informáciami.
Zdá sa, že vyšetrovateľ inšpekcie je v tomto trestnom stíhaní stratený v paragrafoch, nevie čo dokazovať a ako konanie páchateľov právne kvalifikovať.
Pri spáchaní prečinu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a TZ páchateľ musí svoju „obeť“ (poškodeného) „dlhodobo prenasledovať takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o jeho život alebo zdravie, život alebo zdravie jemu blízkej osoby alebo podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života“. Pre prípad sledovania novinárov je z tejto skutkovej vety podstatné, že konanie páchateľa pred „obeťou - prenasledovaným“ nesmie mať skrytý (utajený) charakter ale zákon predpokladá, že konanie (prenasledovanie) páchateľa si musí „prenasledovaná obeť“ uvedomovať a jeho intenzita i spôsob sa v jeho vedomí zmení na reálne „nebezpečenstvo“ ohrozujúce jeho život, zdravie, či svojich blízkych osôb alebo podstatným spôsobom ho obmedzuje a zhoršuje mu kvalitu jeho života. Predpokladám, že vyšetrovateľ v podstate skutku určil konanie súkromných osôb spočívajúce v skrytom sledovaní a zisťovaní informácií o priebehu života novinárov a iných osôb s cieľom zistiť ich zvyky, miesto bydliska a pracoviska, trasu medzi nimi, ich osobné kontakty a prípadne i všetky ďalšie informácie využiteľné na ich kompromitáciu či vydieranie.
Ak sa teda nejedná o otvorené „prenasledovanie“ ale o skrytú formu „sledovania“ novinárov a iných osôb, ktorí o tejto činnosti nemali žiadnu vedomosť, potom takéto konanie sledovacieho komanda nemožno podradiť pod skutkovú podstatu prečinu nebezpečného prenasledovania.
Znamená to, že pokiaľ nepríde k zmene právnej kvalifikácie skutku, tak výsledkom vyšetrovania bude s najväčšou pravdepodobnosťou záver, že „skutok nie je trestným činom“ (nebezpečného prenasledovania) a trestné stíhanie bude vo veci zastavené bez vyvodenia individuálnej trestnej zodpovednosti členov sledovacieho komanda.
Pretože mám rád právne rébusy preskúmal som tento problém, pretože tak ako iným občanom aj mne pripadalo takmer nemožné, aby takáto nehorázna „nezákonnosť“ nebola trestná. A podľa všetkého trestná je.
Moja právna úvaha vychádza z predpokladu, že každá činnosť smerujúca k zisťovaniu informácií o súkromí občanov musí byť legálna, teda opierajúca sa o zákonné oprávnenie. Ak chcel M. Kočner zisťovať informácie súkromného charakteru o novinároch a spoločne s Petrom Tóthom vytvorili trojčlenné výkonné sledovacie komando, tak toto v podstate poskytovalo „detektívnu službu“ a muselo mať k svojej činnosti zákonné povolenie. Poskytovanie detektívnej služby upravuje zákon č. 473/2005 Z.z. o poskytovaní služieb v oblasti súkromnej bezpečnosti viď § 2 ods. 1, písm. c/ a jej rozsah rámcuje § 4 ods. 1, písm. a – f/ tohto zákona. Oprávnenie prevádzkovať bezpečnostnú službu možno len na základe „licencie“, ktorú vydáva na žiadosť fyzickej či právnickej osoby krajské riaditeľstvo Policajného zboru (§ 9 ods. 1,2 zákona). Pravdaže takúto licenciu na výkon detektívnej služby uvedená „skupinka“ piatich osôb nemala.
V tomto štádiu právnej úvahy už nie je potom žiadny problém urobiť záver, že na základe dlhodobého sledovania najmenej 31 osôb päťčlennou skupinou, ku ktorým získavali informácie súkromného charakteru existuje reálne podozrenie, že sa dopustili trestného činu neoprávneného podnikania podľa § 251 ods. 1 Trestného zákona, pričom tento čin spáchali ako členovia nebezpečného zoskupenia podľa ods. 4 písm. b/.
Nebezpečným zoskupením v zmysle § 141 ods. 1, písm. a/ Trestného zákona sa rozumie „zločinecká skupina“, ktorá v zmysle § 129 Trestného zákona predstavuje „štruktúrovanú skupinu, najmenej troch osôb ktorá existovala počas určitého časového obdobia a konala koordinovane s cieľom spáchať jeden alebo viacej zločinov, ...“. Zločinecká skupina pozostávala z organizátora M.K., vedúceho P.T. a troch členov jeho sledovacieho komanda M.K., Š.M. a J.Š., ktorá existovala jeden a pol roka, konala koordinovane s cieľom páchaním zločinu neoprávneného podnikania získavať informácie súkromného charakteru najmenej o 31 osobách a zároveň získavať pre seba finančné prostriedky.
Vysoký stupeň nebezpečnosti vzniku a nezákonnej činnosti tejto zločineckej skupiny predstavuje veľmi silný zásah do ústavou garantovaných občianskych práv na súkromie, ochranu osobnosti a pred nezákonným zhromažďovaním informácií k ich osobám, fotografovaním a ich ďalším šírením k tretím osobám. V konečnom dôsledku táto činnosť a jej výsledky poslúžili ako prípravná fáza pre uľahčenie prípravy páchateľov k následnému spáchaniu dvojnásobnej úkladnej vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Pravdaže netreba zabúdať nato, že neoprávnenému podnikaniu zločineckej skupiny napomáhalo nezákonné konanie policajtov a iných osôb, ktoré tejto skupine poskytli podrobné informácie k sledovaným osobám zhromaždené v informačných databázach spravovaných Ministerstvom vnútra SR vo forme tzv. vzťahových pavúkov . Bez týchto „prípravných“ prác by spáchanie dvojnásobnej úkladnej vraždy bolo značne komplikované. Nič nebráni tomu, aby tieto „aktívne“ osoby za svoju podporu boli zaradené medzi členov tejto zločineckej skupiny.
Dôležitosť zmeny právnej kvalifikácie predmetného skutku z prečinu nebezpečného prenasledovanie na neoprávnené podnikanie zločineckou skupinou spočíva aj v tom, že zatiaľ čo nebezpečné prenasledovanie je len prečin s trestnou sadzbou odňatia slobody od 6 mesiacov do 3 rokov, tak neoprávnené podnikanie zločineckou skupinou je zločinom s trestnou sadzbou odňatia slobody od 4 do 8 rokov a založenie, zosnovania a podporovanie zločineckej skupiny je zločinom s trestnou sadzbou odňatia slobody od 5 do 10 rokov.
