Druhý pokus prijať protiústavný zákon o preukazovaní pôvodu majetku

Opozícia tancuje ako Fico píska, ešte k tomu falošne. Slovensko je čudné. Politická opozícia bez akejkoľvek hlbšej odbornej debaty, bez akýchkoľvek náznakov pochybností , nieto ešte zásadných výhrad k obsahu právnych návrhov či procedurálnemu postupu ich prijímania, a to ešte pred rokovaním parlamentu verejne vyslovuje súhlas. Buď návrh novely ústavy a „nový“ zákon o preukazovaní pôvodu majetku od Ficovej vlády vôbec nečítala, alebo nechce pred voľbami odôvodňovať negatívny postoj k zákonu „konečne postihujúci zbohatlíkov“(pch!). Alebo pre tú námahu a problémy jej to zato nestojí. Asi si je aj ona vedomá, že ani jej neuškodí, keďže na Slovensku už dávno právo neplatí voči politickej špičke, neskutočne bohatým skupinám a jednotlivcom a ich širokej palete príbuzných, priateľov a podporovateľov. A pritom pre Fica je prijatie tohto zákona vecou prestíže, predvolebnou kartou , ktorou ako ten najstatočnejší a najčistejší rytier chráni „okradnutých a ožobračených“ a bojuje proti prefíkanej a nepoľapiteľnej chamtivej hydre. Opozícia si ani nevšimla, že Fico nám v priamom prenose na prípade „špinavých peňazí SDKÚ“ ukázal ako sa bude s informáciami a výsledkami „procesov“ o preukazovaní pôvodu majetku narábať. Bez podstatných dôkazov, len náznakovo sa „obeť“ znôškou ťažko preveriteľných informácií označí nálepkou „zlodej, zbohatlík, chamtivec, podozrivý“ a s týmto biľagom sa vytesní z „morálnej elity“. Ak by si dali „opozičníci“ tú námahu, tak by zistili, že „nový“ návrh zákona schválený Ficovou vládou z 12 ustanovení má až deväť obsahovo úplne zhodných (!) s protiústavným zákonom prijatým v roku 2005, pričom len v § 1 je krátke doplnenie ohraničením doby preukazovania majetku (po 1.1.1990) a doplnené novým ustanovením § 10, podľa ktorého sa rozhodnutie súdu o odňatí majetku zasiela orgánu vykonávajúcemu správu majetku štátu. Obidve tieto zmeny či doplnenie sú nepodstatné. Ak sa teda nezmenila koncepcia zákona a v podstate ani jednotlivé jeho ustanovenia – čo má zmeniť jeho evidentnú nálepku protiústavnosti ? Ficova vláda protiústavný zákon podoprela len odlišným stanoviskom jedného sudcu z pléna ústavného súdu. Ihneď po vydaní nálezu ústavného súdu k preukazovaniu pôvodu majetku sa nechali počuť niektorí politici, že rozpor s ústavou vyriešia jednoducho - v parlamente pôvodný zákon schvália vo forme ústavného zákona. V uvedenom náleze sa však ústavný súd vychádzajúc zo svojej dovtedajšej judikatúry vyslovil, „ že národná rada je pri tvorbe zákonov viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať akýkoľvek zákon, pokiaľ takýto zákon neprekročí rámec daný ústavou (PL ÚS 15/98).“ Tohto si bola vedomá i vláda SR, ktorá v dôvodovej správe k návrhu ústavného zákona konštatovala, že „Išlo by o vedomé obchádzanie postavenia Ústavného súdu SR a jeho rozhodnutia.“ Zároveň však návrh ústavného zákona vzhľadom na závažnosť zásahu do základných občianskych práv a slobôd vláda zdôvodnila veľmi chabo a len jednou vetou : „V nadväznosti na citovaný nález Ústavného súdu SR sa teda vytvára ústavný rámec pre riešenie vyššie uvedeného naliehavého verejného záujmu formou zákona.“ Osobne som po preštudovaní nálezu „ústavný rámec pre riešenie ... naliehavého verejného záujmu formou zákona“ nenašiel. Len v závere odôvodnenia nálezu v časti odlišného stanoviska ústavný sudca JUDr. Ladislav Orosz, takúto možnosť pripustil. Vláda v dôvodovej správe teda použila formuláciu, ktorá je skreslená a účelová, keďže schválený výrok nálezu ústavného súdu (vyslovujúci protiústavnosť zákona ako celku) nevytvára žiadny ústavný rámec pre schválenie navrhovaného ústavného zákona a v naliehavom verejnom záujme možnosť prijatia zákona. Vláda svoj návrh ústavného zákona teda oprela len o odlišné stanovisko jedného ústavného sudcu, ktoré je len súčasťou odôvodnenia, teda nezáväznej časti nálezu pléna ústavného súdu. Dedenie bude zrušené ? Aj samotný návrh ústavného zákona obsahuje právne banality typu „Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.“ Ešte že si toho navrhovateľ všimol, lebo doteraz tomu bolo asi inak! Je jasné, že ústava i v terajšej podobe nechráni majetok, ktorí občania nadobudli nezákonným spôsobom. S veľkou pravdepodobnosťou pri „legislatívnej rýchlosti“ s akou sa tento návrh ústavného zákona vo vláde pripravoval došlo k hrubej legislatívno-technickej chybe, keď práve táto nová veta bez náhrady anuluje pôvodnú tretiu vetu v čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorá znie „Dedenie sa zaručuje.“ To len dokazuje ako si vláda SR vzala k srdcu požiadavku ústavného súdu uvedenú hneď v prvom bode jeho nálezu, citujem: „čím intenzivnejšie zákon, resp. určité ustanovenie zákona zasahuje do oblasti základných práv alebo slobôd, tým väčšie nároky treba klásť na precíznosť jeho úpravy, ...“. Už len na základe týchto chýb, nedostatkov, účelovosti a reálne pretrvávajúcej hrozby z opakovanej protiústavnosti týchto legislatívnych návrhov vyplýva, že zákon „musí“ byť prijatý ešte pred voľbami „za každú cenu“, bez ohľadu na jeho ďalšie fungovanie či následky (opätovné zrušenie ústavným súdom, závažné aplikačné problémy) alebo sa o to musí Ficova vláda aspoň snažiť a prípadný neúspech zvaliť na iných. Zločinci sú trestnoprávne nepostihnuteľní – polícia, prokuratúra a súdnictvo sú v defenzíve a rozklade. Riešenie Ficovej vlády : prijať protiústavný zákon o preukazovaní pôvodu majetku! Je dobré si položiť otázku, čo bolo v roku 2005 „hnacím motorom“ či „impulzom“ pre spracovanie a prijatie tohto zákona ? Odpoveď nájdeme v ôsmom bode výroku nálezu ústavného súdu, citujem : „Napadnutý zákon vychádza z predpokladu neodstrániteľnej nefunkčnosti štandardných trestnoprávnych a občianskoprávnych prostriedkov boja s nelegálnym nadobúdaním majetku. “ Tento zhustený výrok v odôvodnení nálezu vysvetľuje tým, že „príslušné štátne orgány „nie sú spôsobilé účinne zakročiť proti osobám, ktoré preukázateľne žijú nad svoje pomery“. Podľa zákonodarcu Trestný zákon síce umožńuje uložiť trest prepadnutia veci alebo trest prepadnutia majetku, ale ich uloženie predpokladá, aby bola dotknutá osoba uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu, čo „kladie na príslušné orgány činné v trestnom konaní veľké nároky pri znášaní dôkazného bremena. Postup podľa trestného práva je preto absolútne neúčinný. Rovnako sa neosvedčil ani postup podľa Občianskeho zákonníka a jeho ustanovení o bezdôvodnom obohatení, či podľa iných právnych predpisov, osobne daňových“. Od roku 2005 však už ubehlo päť rokov a je treba sa pozrieť nato, čo zodpovedné štátne orgány – najmä vláda – vykonala k odstráneniu „neodstrániteľnej nefunkčnosti štandardných .. prostriedkov,“ - polície, prokuratúry a súdov ? Fico z roku 2005 a teraz nie je predsa ten istý, má inú právomoc, skúsenosť ale najmä zodpovednosť. Predtým bol poslancom, teraz je predsedom vládnucej politickej strany a sám je predsedom vlády. A to už skoro štyri roky. A čo urobil Fico a jeho vláda preto, aby si štátne orgány konečne začali plniť svoje ústavou vymedzené a zákonom určené úlohy v oblasti boja zo zločinom a nelegálnymi príjmami ? Najlepšie to dokazuje stav v akom sa tieto štátne a súdne orgány nachádzajú a ako v konkrétnych prípadoch konajú. Súdnictvo je v katastrofálnom stave, samotní sudcovia už verejne hovoria o prenasledovaní sudcov za vlastný názor. Prezliekanie sudcovského talára s politickým tričkom a zasa späť je úplne „normálne“. Prokuratúra si umelo udržiava „odstup“, že vraj, ako nezávislý ústavný orgán dohliadajúci na porušovanie zákonov, a rada sa tvári, že nič „nevidí ani nepočuje“. Najlepšie jej postoj a činnosť dokumentujú dve veci : zverejnené evidentné podozrenia zo závažných ekonomických a korupčných zločinov s politickým pozadím nehasí vôbec (mýto) alebo ich hasí až potom, čo sa stanú neudržateľnými (emisie) a naopak, banálnu vec krivej výpovede obv. H. Malinovej vyšetruje „špeciálnym tímom“ už tri roky a takým spôsobom, že to len potvrdzuje jej „politické“ podfarbenie. Polícia úplne rezignovala na aktívne vyhľadávanie závažných korupčných a ekonomických zločinov a jej profesionálne zakopnutia prípad od prípadu naberajú stále bizardnejšie rozmery. Miera latentnej korupcie v týchto orgánoch je nesmierna. Takže suma sumárum, nefunkčnosť štandardných prostriedkov boja s trestnou činnosťou a nelegálnymi príjmami dosiahla za ostatné štyri roky na Slovensku ďalšiu, doteraz najvyššiu úroveň. Svetové ekonomické fórum (WEF) vo vládnej korupcii preradilo Slovensko zo 76, nuesta v roku 2006 až na 127. miesto v roku 2009. Toto predsa nie je výsledkom svetového spiknutia proti Slovensku a súčasnej vláde, toto je výsledok jej spôsobu vládnutia. Lepšie ako verejnosti dobre známe prípady to nič iné nepotvrdí : predražený mýtny systém, predražené diaľnice, podvodný nástenkový tender, podvodne predané emisné kvóty, podvod pri zmene kurzu koruny voči euru, podvodné sociálne podniky, podvody v štátnych lesoch, podvodné upratovania, podvodné „reštitúcie“ pôdy ... A čo všetko ešte musí byť pod šupkou ? Hrôza pomyslieť. A najhoršie na tom je, že politická opozícia odsúhlasením legislatívnych návrhov z dielne Ficovej vlády k preukazovaniu pôvodu majetku jej zjavnú „pasivitu“ a tento „nenormálny“ stav chce zlegalizovať. Rezignácia štátu v boji proti mafii ? Nespochybňujem právo zákonodárcu (a navrhovateľa – vlády SR) v určitej oblasti spoločenských vzťahov tieto upraviť aj neštandardnými právnymi normami. No vždy musí byť prioritou úsilie zabezpečiť aspoň štandardné (priemerné) plnenie zákonných úloh v oblasti boja so zločinom a nelegálnymi príjmami k tomu vytvorenými a zodpovedajúcimi právomocami vybavenými štátnymi inštitúciami. Vláda vedená R. Ficom predsa nemôže po štyroch rokoch svojej činnosti prakticky rezignovať v boji proti organizovanému zločinu a prezentovať zákon o preukazovaní pôvodu majetku „ako dôležitý nástroj boja proti latentnej kriminalite, ktorá sa ťažko odhaľuje ale ktorá znamená obrovské majetkové zisky pre organizovaný zločin a pre iné prvky v kriminálnom prostredí.“ Z toho môže vyplývať záver, že ak štátne orgány nie sú schopné aktívne konať proti organizovanému zločinu (tzv. mafii), postihovať ju za spáchané zločiny a odnímať jej nelegálne príjmy, potom pre ich neschopnosť a možno nechuť vládna koalícia príjme zákon, ktorý urobí zo všetkých občanov Slovenska potencionálnych zločincov. Voči silných mafiánskym klanom a ich bosom bude zákon o preukazovaní pôvodu majetku úplne bezzubý. Tieto závery používané vládou pri presadzovaní tohto zákona dokazujú jej neznalosť prostredia organizovaného zločinu a jeho súčasné fungovanie na Slovensku. Rozhodujúce skupiny organizovaného zločinu, či už s rukavičkami (bielych golierov) alebo bez nich (sila a zbrane) sú v súčasnej dobe už v etape maximálneho začleňovania sa do podnikateľskej či finančnej sféry. Obrovské, no na prvý pohľad neviditeľné finančné a majetkové zdroje sú rozčlenené v jednotlivých sférach „ekonomického a finančného biznisu“ a zaberajú celoplošne územie Slovenska a presahujú i ďaleko za jeho hranice. Na vrcholu zložitej štruktúry stojaci „ctihodní“ majú preukázateľné legálne zdroje svojho bohatstva i ďalších ziskov, pričom zvyšná časť vlastníctva – kapitálu je rozptýlená v desiatkach vzájomne prepojených obchodných a iných spoločnostiach, ktoré sa nedajú k určitému okamihu ani priradiť ku skutočnému majiteľovi ani reálne finančne ohodnotiť. Je preto detinským tvrdenie, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku v danej podobe je „dôležitým nástrojom boja proti latentnej kriminalite“. Tí, ktorí by sa tohto návrhu zákona mali najviac obávať, sa určite pri šampanskom veľmi dobre zabávajú. Koniec I. časti