Kaliňákova "samoextrémistka".

Bod po bode, právnou rečou, analyticky a značne sugestívne verejnosti predložil "pádne" dôkazy o extrémistickom samoprepadnutí študentky Malinovej. Nemám také informácie z prvej ruky ako on, ale pokúsim sa na základe toho, čo bolo zverejnené v tlači či televízii pouvažovať nad touto kauzou i jeho tvrdeniami. Samotný fakt, že na prípad skôr jednoduchý z pohľadu trestnoprávneho i dokazovania, bol vytvorený špeciálny tím, nekritizujem. Spoločenské napätie, ktoré tento prípad vyvolal a očakávania verejnosti rýchlo a kvalitne ho vyriešiť, bolo dostatočným dôvodom. Dokonca i dva týždne vyšetrovania môžu byť dostatočné, ak vec dostanú do rúk tí správni a ešte k tomu majú trochu šťastia. Po dvoch týždňoch vyšetrovania by som však očakával, že sa môže zadovážiť dostatok "jednoznačne" usvedčujúcich dôkazov s podmienkou, že ich podporí aj priznanie samotnej "výmyselníčky". Ak však táto odmieta "verziu" o zinscenovaní celého prípadu, potom je treba systematicky a detailne preveriť každé jej rozporuplné tvrdenie a kompletne alebo aspoň rozhodujúcu časť neotrasiteľne dôkazne podložiť. Nestačí teda, aby dôkazy len vyvrátili tvrdenia svedka-poškodenej, ale aby potvrdili verziu zinscenovania. Na takéto vyšetrovanie je však treba viac času a musí byť urobené vo vyššej kvalite ako na okresnej úrovni. Vládna koalícia však takýto čas nemala. Aký veľký tlak bol na vyšetrujúcu skupinu a aký veľký bol politický význam výsledku vyšetrovania dokazuje fakt, že minister vnútra ihneď po vydaní uznesenia o zastavení trestného stíhania ešte pred nadobudnutím jeho právoplatnosti, na špeciálnej tlačovke obšírne predostrel dôkaznú situáciu. K výsledku sa vyjadril aj premiér Fico a veľmi tvrdo zaútočil na politického oponenta. Misky váh, aspoň tých mediálnych sa prinajmenšom vyrovnali. Týmto pádom na Slovensku žiadny protimaďarský extrémizmus neexistoval. Nebudem rozoberať jednotlivé dôkazy, ktoré už dostatočne zo svojho pohľadu interpretovali minister vnútra, prokuratúra i poškodená so svojím právnym zástupcom. Osobne si myslím, že na kategorický záver o zastavení trestného stíhania - preto lebo sa skutok nestal - neboli dostatočne dôkladne preverené všetky možné verzie vzniku a výkladu jednotlivých dôkazov, tieto neboli jednoznačne či aspoň s vysokou mierou pravdepodobnosti vyvrátené či potvrdené. Súčasne spôsob vyšetrovania a metódy použité vyšetrujúcimi orgánmi vykazujú znaky zaujatosti voči poškodenej, lebo neboli vykonávané s rovnakou aktivitou úkony potvrdzujúce jej tvrdenia. K prvej svojej pripomienke len na dokreslenie uvediem príklad. Obálka s poštovou známkou v lepiacej časti vykazujúca DNA poškodenej dokazuje len tento holý fakt. Neodpovedá však nato, či to bola samotná poškodená alebo niekto iný, kto tieto biologické stopy na lepiacu časť naniesol. Podporným dôkazom by mohol byť svedok, dokazujúci, že v deň odoslania videl poškodenú v konktérnej obci ako určitú obálku vhodila do poštovej schránky, alebo svedok preukazujúci zakúpenie obálky a známky poškodenou v krátkom čase pred jej odoslaním. Pokiaľ však expertízne nemožno vyvrátiť tvrdenie poškodenej, že k prenosu biologického materiálu obsahujúceho jej DNA došlo používaním obálky a početným chytaním do jej rúk, nemožno tento dôkaz vysvetlovať jednoznačne v neprospech poškodenej a použiť ho na jej usvedčenie z falšovania svojho prepadnutia. Nielen v tomto prípade, ale aj do budúcnosti vyvstáva otázka, akým spôsobom polícia zabezpečila obálku od pošk. Malinovej, až do doby jej odovzdania na expertízne skúmanie. Polícia po technickej stránke totiž nemá systém zabezpečenia vecí dôležitých pre trestné konanie na expertízne či znalecké skúmanie, ktorý by objektívne chránil vec pred akoukoľvek neodbornou manipuláciou, či zásahom tretej osoby. Ak polícia nie je schopná tieto podozrenia stopercentne vyvrátiť, tak nemožno vylúčiť akýkoľvek zásah, ktorý mohol v neprospech poškodenej výsledok expertízneho skúmania ovplyvniť. Pochybnosti o nezaujatosti policajtov vyvoláva spôsob zabezpečenia svedkyne-poškodenej k opakovanému výsluchu. Pod falošnou zámienkou vykonania opoznávania dvoch podozrivých páchateľov policajti vylákali svedkyňu-poškodenú k jej opakovanému výsluchu. Nielenže porušili príslušné ustanovenia Trestného poriadku, pretože na každý výsluch musí byť svedok riadne predvolaný, ale dopustili sa ako štátny orgán úmyselného zavádzajúceho konania na obídenie zákona i nezákonné "prekvapenie" svedkyne. V svojom protizákonnom postupe pokračovali, keď napriek jej nesúhlasu z jej výsluchu vykonali videozáznam. Je samozrejmé, že takéto hrubé porušenie zákona je jasným predpokladom nezákonnosti vykonania dôkazu a jeho nepoužiteľnosti. Vyšetrovanie vykonávajúci policajti v rozpore so zákonom umožnili ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi čerpať informácie z vyšetrovacieho spisu a operatívnych zdrojov. Minister vnútra nemá postavenie orgána činného v trestnom konaní a preto nemá žiadne oprávnenie akýmkoľvek spôsobom vstupovať do procesu prípravného konania trestného. Následne minister vnútra Kaliňák v rozpore s ustanovením § 6 Trestného poriadku o poskytovaní informácií o trestnom konaní, ako nepríslušný orgán informoval o trestnom konaní, poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom o výsledkoch vyšetrovania prípadu poškodenej Malinovej. Možno reálne predpokladať, že príslušní policajti o účele použitia nimi poskytnutých informácií z vyšetrovacieho spisu ministrom vnútra vedeli. Závažnosť porušenia tohto ustanovenia zvýrazňuje fakt, že sa ho dopustil ústavný činiteľ v čase neprávoplatnosti rozhodnutia o merite veci, ako aj masívnosť zabezpečenej publicity. Súčasne týmto konaním minister vnútra vstúpil do vzťahu medzi orgánmi činnými v trestnom konaní a poškodenou, keďže zverejnil informácie v dobe, keď poškodená strana nemala doručené príslušné rozhodnutie a bola v jej neprospech porušená zásada rovnosti zbraní a odňaté právo brániť sa v danom okamihu na verejnosti. Po zhrnutí, že ústavný činiteľ - minister vnútra ešte v čase neprávoplatnosti vydaného rozhodnutia vydaného orgánom činným v trestnom konaní poskytol jednostranné informácie o výsledku vyšetrovania, zabránil poškodenej ako strane v trestnom konaní verejne sa brániť vecnou argumentáciou, vedome vytvoril situáciu politického tlaku na orgány prokuratúry. Je len zdaním predstava a na Slovensku zvlášť, že za tejto situácie príslušný prokurátor mal možnosť zrušiť vydané rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, keď v jeho prospech sa verejne už vyjadrili predseda i podpredseda vlády. Na záver tri pripomienky. Zbytočné urýchľovanie celého procesu vyšetrovania dokazuje i fakt, že vo väčšine prípadov, v ktorých nastali pochybnosti o pravdivosti výpovede svedka-poškodeného bol do veci pribratý znalec-psychológ, ktorý mal odpovedať na otázky osobnostnej štruktúry, inteligenčnej úrovne, schopností konfabulovať ako aj motivácie konania. Následne v spojitosti s dobre pripraveným psychofyziologickým vyšetrením svedkyne-poškodenej (detektor lži), ktoré sama žiadala, by zistené závery mohli byť jedným z kľúčových dôkazov k potvrdeniu, či vylúčeniu pravdivosti jej výpovede. Veľkou slabinou celého dokazovania nepravdivosti výpovede poškodenej Malinovej je nedostatočné zdokumentovanie jej pohnútky, čiže motívu k samoextrémizmu. Tvrdenie Kaliňáka, že sa bála a chcela sa vyhnúť očakávanej skúšky v škole stojí na veľmi vratkých nohách. Poškodená Malinová odmietala nechať sa odviesť sanitkou na ošetrenie práve s tvrdením, že sa musí zúčastniť skúšky a až po telefonickom rozhovore s učiteľkou a prísľube náhradného termínu skúšky sa ošetreniu podvolila. Za tohto dôkazného stavu je vopred úplne jasné, že prípadné trestné stíhanie Malinovej za krivú výpoveď skončí fiaskom. Pre Malinovú to bude strastiplná cesta, avšak súčasne jej umožní očistiť sa a zistené fakty budú podkladom pre opätovné začatie trestného stíhania. Jej prípad mi veľmi pripomína neslávnu epizódu prokuratúry s trestným stíhaním správcu biskupského majetku pána Hrtúsa v rokoch 1995 až 1996.