Kauza I. Henzélyová.

Inak upozorňujem, že nasledujúce riadky sú nudné, zdĺhavé a nezaujímavé, tak ako vždy keď sa vykladá zákon, pravdaže nie politikmi. Na začiatku je treba uviesť, že rekodifikované znenie zákonných ustanovení, súvisiacich so začatím trestného stíhania i jeho prípadným prerušením sa v podstate vôbec nezmenilo od toho predchádzajúceho, účinného do 31.12.2005.Len na okraj, na môj vkus je nový Trestný poriadok až príliš okopírovaný v podstatných myšlienkach a texte zo starého, s dešpektom nazývaného "socialistickým". Podľa všeobecných ustanovení sa v trestnom konaní najprv dokazuje "či sa stal skutok a či má znaky trestného činu" a až ako druhé v poradí, "kto tento skutok spáchal a z akých pohnútok" (§ 119 zákona). Je úplne logické, že najprv musíme preukázať, či sa vôbec určité konanie odohralo a toto napĺňa znaky jedného z trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona a až potom môžeme pristúpiť k dokazovaniu kto a prečo ho spáchal. Rovnako je možné, aby sa dokazovanie samotného skutku a jeho trestnosti časovo prelínalo s dokazovaním, smerujúcim k stotožneniu páchateľa, nesmie ho však predbehnúť či úplne zatlačiť do úzadia. Ak teda existuje trestné oznámenie od občanov, právnických osôb, alebo z iných zdrojov, napríklad z činnosti operatívnych policajných zložiek, zverejnených informácií v médiách, ktoré obsahuje dostatok informácií a faktov o skutku identifikovanom miestom, časom, spôsobom konania, motívom a následkom, pričom neexistujú zákonom predpokladané prekážky a skutok napĺňa znaky jedného z trestných činov, je orgán činný v trestnom konaní povinný bez meškania začať trestné stíhanie. Odmietnuť trestné oznámenie môže len za podmienky, že zo zisteného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že neexistuje podozrenie zo spáchania žiadneho trestného činu. Ak však je potrebné pre takýto jednoznačný záver vykonať ďalšie vyšetrovanie, je povinnosťou príslušného orgánu vydať uznesenie o začatí trestného stíhania. Vychádzajúc z poznania osobnosti Pavla Ruska, jeho spôsobov argumentácie, úrovne pravdovravnosti a účelového využívania médií, je možné s vysokou mierou pravdepodobnosti vysloviť názor, že všetky podstatné dôkazy o podozrení z korupcie poslankyne Henzélyovej boli publikované a sú teda známe nielen vyšetrovateľovi ale celej verejnosti. Naopak, je možné vyvodiť záver, že dôkazný stav poznaný verejnosťou už na začiatku celej kauzy alebo v jej priebehu sa v podstate nezmenil a ostal rovnaký aj po vykonaní všetkých relevantných vyšetrovacích úkonoch. V danom prípade mal vyšetrovateľ veľmi obmedzené dôkazné prostriedky, keď mohol využiť len výsluch svedka P. Ruska a nahrávku rozhovoru. Na overenie tvrdení svedka, ako aj naznačených informácií z nahrávky však chýbala možnosť ich potvrdenia či vyvrátenia, ktorá jediná môže zobjektivizovať a potvrdiť, či vyvrátiť celý rozsah alebo časť skutku. Výpoveď svedka P. Ruska je zatiaľ neoveriteľná a výroky v nahrávke sú veľmi všeobecné a umožňujú príliš široký výklad. Do tohto stavu dôkaznej núdze dospel vyšetrovateľ preto, lebo svedkyňa Henzélyová, využijúc svoje zákonné právo v danej veci odmietla vypovedať a informácie z nahrávky mali tak nízku informačnú hodnotu, že nebolo možné z ich charakteru vyvodiť ďalšie možnosti získania dôkazov. Jednou z príčin tohto stavu dôkaznej núdze bol i spôsob a rozsah mediálneho zverejnenia daného prípadu P. Ruskom, ktorý prakticky na začiatku vyšetrovania znemožnil využiť iné dôkazné prostriedky a postupy napríklad operatívne sily a prostriedky a prípadne informačno-technické a sledovacie prostriedky. Z daného vyplýva, že na začiatku vyšetrovania určitá miera podozrenia z korupcie, ktorá bola impulzom k začatiu trestného stíhania sa nepodarila jednoznačne vyvrátiť ale ani potvrdiť, či zvýšiť jej pravdepodobnosť. Preto nebolo možné vo veci meritórne rozhodnúť zastavením trestného stíhania, pretože vyšetrovanie nedospelo k záveru, že by sa skutok vôbec nestal, alebo že by tento skutok nebol trestným činom. A tu sa dostávame k momentu, kedy vyšetrovateľ vydal rozhodnutie o prerušení trestného stíhania (§ 228 ods. 1 zákona). Toto ustanovenie hovorí, že "policajt preruší trestné stíhanie, ak sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe." Zákon ani neuvažuje nad situáciou, že by policajt vyšetrovaním dostatočne nepreukázal spáchanie skutku, ktorý by bol trestným činom. Z textu teda vyplýva, že policajt môže prerušiť trestné stíhanie len vtedy, ak preukáže, že skutok sa stal a naplňa znaky trestného činu. Ak teda vyšetrovateľ v danej veci v situácii dôkaznej núdze dostatočne nepreukázal spáchanie trestného činu, nemohol tento fakt preskočiť a pristúpiť k tvrdeniu, že nezistil dôkazy proti konkrétnemu páchateľovi. Pretože v Trestnom poriadku však chýba špeciálne ustanovenie, ktoré by riešilo prerušenie trestného stíhania z dôvodu dôkaznej núdze o spáchaní skutku, vyšetrovateľ využil jedinú zákonnú možnosť prerušenia trestného stíhania proti nezistenému páchateľovi. Riešenia tejto legislatívnej diery sú tri. Prvé je, aby generálny prokurátorna prechodné obdobie vydal metodické usmernenie voči podriadeným prokururátorom, že pokiaľ nie je možné jednoznačne vyvrátiť ale aj relatívne dostatočne preukázať skutok a tým pádom aj samotný trestný čin, aby takéto rozhodnutia o prerušení trestného stíhania obsahovali v odôvodňujúcej časti právne dôvody dôkaznej núdze, ktorá viedla k prerušeniu trestného stíhania. Po druhé, najvhodnejším sa v súčasnosti javí postup, pri ktorom by vyšetrovateľ za dôkaznej núdze k preukázaniu skutku a jeho trestnosti trestné stíhanie neprerušoval, ale ponechal ho ako "otvorený", pokiaľ by v budúcnosti nenastali iné okolnosti. Tento postup Trestný poriadok umožňuje aj za súčasnej legislatívnej úpravy. Po tretie, by bolo do budúcnosti vhodné, aby generálny prokurátor navrhol v legislatívnom procese doplniť do Trestného poriadku v naznačenom smere dôvody k prerušeniu trestného stíhania. Tieto opatrenia by mali v budúcnosti zabezpečiť, aby najmä politici nezneužívali trestnoprávne konanie na politické ciele a účelovú manipuláciu verejnej mienky.