Klamstvá v kauzách Červenku, strelbe v Poluse a kokaíne.

Poznám situácie, kedy musí polícia zamlčať určité fakty, s rozmyslom naznačiť alebo zverejniť i čo pravdou nie je. Ak polícia zamlčí - tak s vedomím, že by informáciami len pokazila svoju prácu a napomohla druhej strane – zločincom. Ak naznačí, alebo uvedie dokonca nepravdivé informácie, musí to byť len výnimočne a to v prípadoch, kedy tieto informácie majú pozitívne posunúť políciu k cieľu vyšetrovania – zabezpečiť dôkazy, či zistiť páchateľa. Zavádzanie verejnosti musí polícia používať ako šafránu, pretože pričastým zneužívaním môže u občanov stratiť to najdôležitejšie - dôveru. A špeciálne slovenská polícia by mala veľmi zvažovať každé svoje slovo vyslovené na verejnosti, keďže jej dôveryhodnosť u občanov predstavuje 34%, čo je oproti priemeru v štátoch Európskej únie o celých 30% menej. Pozrime sa na klamstvá, či „policajnú taktiku“ v medializovaných kauzách úteku Červenku, streľbe v Poluse a nájdeného kokaínu. Klamstvá ako policajná taktika v prípade „Červenka“ Číslo jeden : 22.1.2008 denník SME zverejnil článok „Prokurátor: Packa nehovorí pravdu“. Policajný prezident tlačovej agentúre uviedol, že polícia zadržala Červenku už 9.1.2008 a na pokyn prokurátora ho musela o deň neskôr prepustiť. Hovorca krajskej prokuratúry v Bratislave sa proti tomuto tvrdeniu ohradil a uviedol, že o prepustení podozrivého Červenku rozhodla vyšetrovateľka a dozorový prokurátor o tom bol vyrozumený až 11.1.2008. Číslo dva : 11.2.2008 TV Markíza, relácia Paľba „Roman Červenka“ autentická časť záznamu: Redaktor : „… polícia dokonca presne vie ako dlho malo lúpežné prepadnutie trvať, nakoľko vlastní dôležitý dôkaz - videozáznam z bezpečnostných kamier z vykradnutej pobočky banky“. Viceprezident S. Jankovič : „Samozrejme, že vieme, že koľko trvala, pretože sú tam záznamy z bezpečnostných kamier, toto bolo také rýchle …“ Redaktor : „Čiže už ste spomenuli, že vlastne fungoval kamerový systém, ktorý bol v banke, predpokladám, že je to váš ďalší tromf.“(vicezprezident prikývol na znak súhlasu). Redaktor : „Nám sa však podarilo zistiť, že takýto záznam neexistuje, na štyri hodiny totiž zlyhal prenos signálu z kamery do nahrávacieho zariadenia, polícia však tvrdí, že takýto usvedčujúci videozáznam vlastní. Ide o zastierací manéver, či o nedostatočné zabezpečenie dôkazov ? Viceprezident S. Jankovič : „Teraz naozaj sa k tomu nebudem vyjadrovať, trvám na tom, čo som povedal…“ Redaktor : „Mám teraz overené, že ten záznam neexistuje.“ Viceprezident S. Jankovič : „Ja sa nehádam, že to máte overené alebo nemáte!“ Na otázku redaktora, či teda polícia má alebo nemá tento dôkaz viceprezident S. Jankovič uviedol „Nie, nebudem na to odpovedať.“Číslo tri : 22.1.2008 vo výbore NR SR pre obranu a bezpečnosť, policajný prezident J. Packa prehlásil, že dvaja policajti, ktorým Ćervenka utiekol zamlčiavali vyšetrovateľke prípadu jeho útek od 15,15 h do 16,25 h. Za porušenie zákona a služobnej prísahy boli z polície prepustení. Prepustení policajti zamlčali pravdu, čiže klamali o úteku podozrivého Červenku nielen v hierarchii policajnej štruktúry, ale klamali všetkých, no v prvom rade nás občanov. Klamstvo ako policajná taktika k podozrivým zo streľby v Polus City Center 4.2.2008 na webovej stránke „dnes.sk“ v článku „Políciu zaskočila streľba v Poluse“, počas tlačovej konferencie policajný viceprezident Kopčík k osobám zúčastneným na streľbe uviedol, že „neboli zozbierané informácie, takže nie je možné ich pričleniť k zločineckým skupinám“… „Polícia nemala dôvod, aby tieto osoby monitorovala, pretože neurobili priestupky a ich sledovanie by bolo protizákonné," čím by podľa neho konala protizákonne a porušovala základné ľudské práva. 6.2.2008 denník Nový čas uviedol v článku : „Polícia o vražde v Poluse! Hľadaní Rusi sú už zrejme fuč!“ uviedol, že „Usman A. (36) a Rustan A. (23) – to sú mená dvoch Rusov, ktorých polícia hľadá v krajinách schengenského priestoru a v Rusku, v súvislosti s piatkovou vražednou prestrelkou …“ Ďalšie veľmi podrobné informácie k bratom zavraždeného Naubiulaha a Kurbana (dátumy narodenia, pred siedmimi rokmi vyhlásené pátranie po Kurbanovi, svedectvo o jeho ostatnom pohybe v Bratislave, trvalé bydlisko v Dagestane) zreteľne dokazujú, že sa jedná o policajné informácie. K osobe pri streľbe zraneného Nabiulaha Gassajnieva a neskôr vzatého do väzby bolo médiami zistené a zverejnené, že v októbri 2007 bol na Slovensku podmienečne odsúdený za falšovanie verejnej listiny a do novembra 2008 je v skúšobnej lehote. Zároveň je od septembra 2006 obžalovaný z nedovoleného ozbrojovania a hrubého nátlaku. Keď už nebolo kde na priame otázky redaktorov uhnúť, tak 18.2.2008 v SME viceprezident Kopčík zdôvodnil svoje pôvodné nepravdivé tvrdenie : „V rámci taktiky vyšetrovania, ktorú sme uplatnili v tomto prípade, bolo v danom čase najvhodnejšie potvrdiť verziu, že o týchto osobách nemáme žiadne informácie.“ A zmysel tohoto klamstva : „Preto, lebo by sme tým zmarili dokumentovanie ich konania.“ Ako vždy, keď policajní menežéri nevedia kam z konopí, tak použijú „univerzálnu“ formuláciu o policajnej taktike - klamstvom chrániť postup a výsledky vyšetrovania. Pritom stačilo tak málo, počas tlačovej konferencie na otázku médií odpovedať „nekomentujem“. Budem bližšie pravde predpokladom, že podstata tejto taktiky spočívala v tom, aby viceprezident Kopčík nemusel občanom vysvetlovať, prečo ním riadený úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ takéto podozrivé osoby nemal pod žiadnym dohľadom a prečo vôbec nevedel čo na území Slovenska „podnikajú“. Na základe zverejnených informácií o obeti a podozrivých osobách, rovnako tak aj zverejného prehlásenia viceprezidenta Kopčíka možno urobiť jednoznačný záver, že polícia ešte pred streľbou mala zákonný dôvod tieto osoby operatívno-pátracou činnosťou monitorovať tj. odpočúvať, sledovať, získavať informácie. Zverejnené stanovisko viceprezidenta Kopčíka bolo aj v tomto bode klamlivé a malo za cieľ zahmliť nečinnosť polície a jej zodpovednosť za tento stav. Len ťažko asi dostaneme od polície odpoveď na otázku, prečo štyridsaťosem hodín od streľby, neupozornila verejnosť na hrozbu, že na úteku sú ešte ďalší traja ozbrojení a od Červenku určite nebezpečnejší zločinci ? Predpokladám, že to bola už nám dobre známa „policajná taktika“. Ako si lámem hlavu o dôvodoch tejto taktiky, tak nenachádzam nič, čo by zodpovedalo tejto situácii a stupňu ohrozenia občanov. Len ťažko asi dostaneme od polície odpoveď na otázku, prečo po troch dňoch od streľby a po identifikácii dvoch, z trojice utekajúcich podozrivých ich mená a fotografie „takticky“ odmietla zverejniť. Fakt, že sa títo podozriví ešte mohli nachádzať na území Slovenska, že sa s nimi mohol stretnúť ktorýkoľvek občan a byť nimi ohrozený, a že im títo občania mohli pri ich vypátraní a zadržaní pomôcť, to asi našich policajných menežérov nenapadlo, podstatná ostala ich „taktika“. Rovnako faktom ostáva, že táto „policajná taktika“ úspech neslávila, pretože traja podozriví aj po dvoch týždňoch polícii stále utekajú. Klamstvo ako policajná taktika v pripade zaisteného kokaínu Dňa 13.2.2008 TA3 uviedla tlačovú konferenciu viceprezidenta Kopčíka s riaditeľom Colného kriminálneho úradu (CKÚ) Dudášom, na ktorej oznámili „výsledky spoločného vyšetrovania bezpečnostných zložiek Slovenskej republiky“ v súvislosti s „najväčším drogovým úlovkom v histórii Slovenska“ – kokaínu o hmotnosti 163,8 kg v hodnote asi 1,6 mld. Sk. Viceprezident Kopčík o účasti polície a najmä Národnej protidrogovej jednotky na tejto akcii odpovedal nepriamo tvrdením, že na zadržaní kontrabandu sa zúčastnili „špeciálne policajné jednotky“ a dosiahnutý výsledok je „dlhodobá operatívna analyticko-pátracia činnosť nielen Policajného zboru, ale aj Colného kriminálneho úradu.“ Už na druhý deň webová stánka „aktuálne.sk“ uviedla článok, ktorý napovedá i o jeho obsahu - „Polícia sa pri kokaínovom záťahu pýšila prácou colníkov“. V článku s odkazom na nemenovaného predstaviteľa colnej správy sa konštatuje, že polícia na akcii spolupracovala „minimálne“. Prípad rozpracovali „výlučne“ príslušníci CKÚ, ich príslušníci zabezpečili sklad s kontrabandom a policajný vyšetrovateľ bol prizvaný až po zistení dôvodného podozrenia z dovozu drogy k vykonaniu procesných úkonov v rámci trestného konania. Toto potvrdil v televízii aj colný referent, ktorý mal drogy počas colnej kontroly v sklade zistiť vo vínových flašiach. Policajný hovorca uvedené informácie nevyvrátil, skôr ich potvrdil svojou argumentáciou, že predsa najdôležitejšie je, že sa drogy našli a nie podiel jednotlivých colných či policajných zložiek na zistení tohto prípadu. To je svätá pravda, len tomu nezodpovedal obsah a spôsob verejnej prezentácie prípadu. Záver je jednoduchý – I. viceprezident Kopčík neuvádzal presné informácie o podiele polície na objasňovaní tohto drogového kontrabandu, skôr naopak, neprimerane nadhodnotil podiel polície na tomto výsledku. Inak povedané, polícia sa na operatívnom rozpracovaní a samotnom zistení kontrabandu kokaínu vo vínnych flašiach vôbec nepodielala. Zapojila sa do akcie až v čase, keď bolo potrebné prípad prevziať policajným vyšetrovateľom. Zakrývanie nízkej efektívnosti práce špeciálneho policajného útvaru – Národnej protidrogovej jednotky- od ktorej sa práve očakávajú odhalenia takýchto drogových prípadov, je pre všetkých zainteresovaných v polícii cestou do pekla. Ak si polícia neprizná problém, tak ho ani nebude riešiť. A pritom až hrôza pomyslieť, koľko takýchto, či podobných dodávok drogy na Slovensko, či cez Slovensko, už týmto spôsobom mohlo byť distribuovaných. Z verejne dostupných informácií k danému prípadu je možné urobiť nasledovnú úvahu : prípadom sa od začiatku zaoberal iba colný kriminálny úrad, ktorý zachytil určitú operatívnu informáciu o konkrétnej dodávke vína bez príslušného úradného povolenia, alebo o podozrivých dodávkach pre určitý sklad, či obchodnú spoločnosť. Operatívna informácia bola veľmi všeobecná, možno až „neuveriteľná“ a preto sa pristúpilo k podrobnej colnej prehliadke dodávky vína. Až počas nej colní referenti zistili rozdielnosti v hmotnosti krabíc s vínom, čím vzniklo dôvodné podozrenie o možnosti dodávky drogy v tekutom stave. Tento záver potvrdzuje tvrdenie predstaviteľov polície a CKÚ, že žiadna iná krajina neupozornila Slovensko na predmetnú dodávku a ani slovenské orgány ju nerealizovali formou kontrolovanej dodávky. Keďže sa colné orgány presvedčili o podstate dodávky – droge – až samotnou kontrolou tovaru, nemohli byť vopred premyslene vykonané úkony a opatrenia smerujúce k zisteniu organizátorov, dodávateľov, odberateľov a následných distribútorov drogy. Ich následné, tj. súčasné zisťovanie bude preto maximálne obtiažne až vylúčené. Totožný postup polície v prípade „kokaín“ s prípadom „ľahkých vykurovacích olejov“ v roku 2004 Pýšenie sa cudzím perím – výsledkami práce colných orgánov - nie je v kauze nájdeného kokaínu policajnou prvotinou. V polovici roku 2004 novozriadený Úrad boja proti organizovanej kriminalite Prezídia PZ nevykazoval žiadne úspechy v oblasti boja proti násilnej časti zločineckých skupín na Slovensku. Pod tlakom ministra Palka i dovtedy nenaplnených očakávaní verejnosti, vrátane médií, vedenie tohoto úradu porušilo ministerský interný predpis o vecnej príslušnosti a „potajme“ prevzalo od colných orgánov operatívne rozpracovaný prípad tzv. „ľahkých vykurovacích olejov“. Zločin mal čisto ekonomický charakter a preto spadal do vecnej príslušnosti Úradu boja proti korupcii. Následná tlačová beseda J. Spišiaka o tomto prípade, kde ani nespomenul colné orgány, nieto ich rozhodujúci podiel na zistení a objasnení jeho podstaty a páchateľov, pobúrila colné orgány do takej miery, že voči tomu verejne protestoval aj vtedajší minister financií Ivan Mikloš. Na záver „Policajného taktizovania“ bolo v troch najzávažnejších tohtoročných kriminálnych kauzách až priveľa. Tak tomu je vždy, keď chýba dlhodobá systematická a profesionálna policajná práca, keď chýba viera vo vlastné sily a schopnosti, keď sa bez sejby chce, či za každú cenu musí žať, keď sa preceňuje význam medializácie a zverejňovaný obsah sa nadraďuje, či zamieňa s pravdou. V neposlednom rade túto možnosť „taktizovania“ dáva polícii i kontrolný systém, ktorý neumožňuje občanom ich priamu kontrolu. Každý policajt v súlade so svojou prísahou a súvisiacimi zákonmi je povinný počas služby i mimo nej dbať na česť, vážnosť, dôstojnosť aj vlastnej osoby a dodržiavať etický kódex policajta vydaný ministrom vnútra. Žiadna z týchto právnych noriem neumožňuje žiadnemu policajtovi a tobôž najvyšším služobným funkcionárom, vedome a úmyselne uvádzať na verejnosti nepravdu, a to ani z „taktických“ dôvodov. Z tejto povinnosti im nemôže udeliť výnimku ani minister. Takáto „taktika“ je prípustná len výnimočne (ak je iný spôsob vylúčený, či podstatne sťažený) a môže ju použiť len konkrétny vyšetrovateľ, pri vyšetrovaní konkrétneho prípadu, za predpokladu, že môže reálne napomôcť zdokumentovať závažný zločin a jeho páchateľa.