„Naozzay šmýkačka“ ?

Prvý prípad - „Naozzay“. Kľúčovou otázkou pre túto policajnú akciu je, či môže polícia na základe neoverenej informácie o možnej výtržnosti, vyzbrojená samopalmi, s použitím ochranných kukiel a služobných psov násilne prerušiť hudobný koncert, prikázať občanom na dlhé minúty zdvihnúť ruky nad hlavu a stáť čelom k stene, či sedieť s rukami na stole a vykonať u nich osobnú prehliadku ? Maličkosť prvá. Možno ako jeden z mála som si pozorne prezrel videozáznam poskytnutý samotnou políciou, ktorý zachytáva časť policajného zásahu. V denníku SME bol zverejnený v rozsahu tri a pol minúty. V častiach 2´(minúty) 30´´(sekúnd), 2´26´´, 1´55´´,12´´ je zreteľne vidieť, že niektorým príslušníkom polície na služobnej rovnošate chýba identifikačné číslo. Toto označenie je povinné za každých okolností, teda aj keď vykonáva akýkoľvek služobný zákrok príslušník pohotovostného policajného útvaru (§ 14/1c zákona o PZ). Identifikačné číslo znamená pre občana možnosť určenia tohto policajta a jeho označenie – identifikovanie, v prípade sťažnosti. Nedodržaním tejto povinnosti sa príslušný policajt dopúšťa disciplinárneho previnenia. Maličkosť druhá. Videozáznam, účastníci koncertu i samotní policajti potvrdili, že pri služobnom zákroku použili ochranné kukly. Policajt je oprávnený ju použiť len ak je to nutné pre jeho osobnú bezpečnosť, či osôb jemu blízkych. Musí však byť splnená aspoň jedna zákonná podmienka z dvoch a to, že zakročuje proti osobe podozrivej zo spáchania zločinu alebo proti nebezpečnému páchateľovi. Trestný čin výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona nie je zločinom, ale len prečinom, keďže jeho horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody neprekračuje tri roky. Prvá podmienka neexistovala. Medzi účastníkmi koncertu nebol žiaden nebezpečný páchateľ (napr. spáchal zločin, vydaný zatykač, ozbrojený), čo potvrdil aj samotný krajský riaditeľ. Druhá podmienka neexistovala. Z toho vyplýva, že pre použitie ochranných kukiel nebola splnená ani jedna z dvoch zákonných podmienok. Keďže o ich použití rozhodoval riaditeľ útvaru, v tomto prípade plk. J. Štark, je podozrivý zo spáchania disciplinárneho previnenia. Maličkosť tretia. Už vo svojom predchádzajúcom článku „Zastrelenie Mariána Račka kukláčom – prejav zlyhania celého systému“ som dostatočne zdôvodnil fakt, že vznik pohotovostných policajných útvarov (PPÚ) na jednotlivých krajských riaditeľstvách, ich výcvik, výzbroj a najmä používanie na služobné zákroky nemá oporu v zákone. Dokázal som to na úplne rovnakom českom právnom systéme, kde takéto útvary s presným určením kompetencií boli vytvorené zákonom. Z toho vyplýva, že použitie PPÚ na represívny služobný zákrok pod jednotným velením je v rozpore so súčasnou právnou úpravou. Vedenie ministerstva a polície o tomto právnom defekte má vedomosť, no sústavne ho ignoruje. Silné podozrenie na fyzické násilnosti zakročujúcich policajtov proti bezbrannej žene len dokresľujú obraz zo začiatku policajnej razie, z ktorej „chýba“ policajný videozáznam. Arogancia policajnej zvôle zasa dokresľuje začatie trestného stíhania pre útok na verejného činiteľa za „pohryznutý“ prst. Opäť, a v Nitre to nie je prvýkrát, sa obeť stáva páchateľom. Závažné podozrenie. Podľa ust. § 28 zákona o policajnom zbore má polícia oprávnenie uzatvoriť verejne prístupné miesta. Pravdaže, len za splnenia podmienok, ktoré zákon explicitne predpokladá. Musí to byť v situácii, keď polícia vykonáva pátranie po konkrétnych páchateľoch úmyselných trestných činov, po hľadaných osobách, zbraniach, strelive, výbušninách, omamných a psychotropných látkach, jedoch a po veciach pochádzajúcich, či súvisiacich s trestnou činnosťou. Ak sú splnené tieto podmienky a polícia takýto priestor uzatvorí má právo ho prehliadnuť, dokonca sa presvedčiť u osôb sa tam nachádzajúcich, či majú u seba zbraň, teda vykonať osobnú prehliadku. A teraz sa dostávame ku koreňu veci. Podľa nitrianskej polície policajný zásah v klube Naozzay sa uskutočnil na základe nariadenej „preventívno-bezpečnostnej akcie“ a na druhý deň tento dôvod polícia zmenila na nutnosť zabrániť výtržníctvu. Prečin výtržníctva nespadá ani pod jeden zákonný dôvod, ktorý umožňuje polícii uzatvoriť verejný priestor, tento prehladať a vykonať i osobnú prehliadku občanov. Aj samotný výsledok policajnej razie jednoznačne preukázal, že v klube Naozzay sa nechystalo žiadne výtržníctvo, že sa tam reálne nenachádzali žiadne osoby, či veci majúce súvislosť s trestnou činnosťou. Závažné podozrenie z nezákonného nasadenia síl a prostriedkov polície na policajnú akciu, ktorou sa preruší na verejnom priestranstve hudobný koncert, kde sa použijú donucovacie prostriedky, najmä hmaty a chvaty, obmedzí sa osobná sloboda veľkému počtu občanov, ktorí sú prinútení ponižujúco, bezdôvodne a dlhodobo stáť s rukami nad hlavou proti stene, vykonajú sa nezákonné osobné prehliadky, ublíži sa občanovi na zdraví, nezákonné použitie ochranných kuklí a chýbajúca identifikácia policajtov signalizuje podozrenie zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa a paradoxne i výtržníctva. Je evidentné, že pre tento skutok, malo byť už dávno príslušnými orgánmi začaté trestné stíhanie. Druhý prípad - nefutbalová „šmýkačka“. Šiesteho októbra v Trnave pri futbalovom štadióne tesne pred začiatkom zápasu došlo k zraneniu 21-ročného občana policajtom. Polícia ešte v ten deň vydala tlačovú správu o náhodnom zranení občana policajtom pri preskakovaní kaluže, o tri dni sa verejne občanovi ospravedlnila a o tri týždne inšpekčná služba došla k záveru, že policajt sa dopustil priestupku a bude disciplinárne potrestaný. Všetko vyzerá veľmi dobre, no len dovtedy, pokiaľ nevyskúšame metódu právnej analýzy. Polícia zverejnila účelovú informáciu o nešťastnej náhode. Ešte v deň incidentu policajná hovorkyňa z krajského riaditeľstva v Trnave zverejnila jednoznačné stanovisko polície, že k zraneniu došlo následkom neštastnej náhody pri preskakovaní kaluže zakročujúcim policajtom. Toto stanovisko trnavská polícia nikdy nezmenila a ešte následne ho niekoľkokrát opakovala. Obsah prvej tlačovej správy však vychádzal len z tvrdenia zakročujúcich policajtov, keďže o tri dni po udalosti (9.10.) médiá uviedli, že prípad zranenia občana trnavská polícia nešetrí a začne sa ním zaoberať inšpekcia ministerstva vnútra, V tejto správe absentovali fakty z objektívne zisteného priebehu incidentu, najmä z tvrdenia poškodeného a svedkov. Policajné stanovisko bolo zjavne jednostranné, účelové, obsahovalo viac fantázie a chýbali mu dôkazy a logika. Už z napísaného vyplýva, že zodpovední príslušníci trnavskej polície zverejnili stanovisko v mene polície, ktoré bez dôkazov účelovo chránilo policajtov a manipulovalo s verejnou mienkou. Týmto ohrozovali dôveryhodnosť polície u občanov, keďže bol v denníku SME zverejnený videozáznam, natočený okamžite po zranení občana, ktorý skôr potvrdzoval nezákonné konanie zakročujúceho policajta a úmyselné spôsobenie zranenia. Polícia v rozpore so zákonom okamžite nevykonala prvotné úkony. Polícia v rozpore so železnou logikou svojich zákonných povinností, po zistení podozrenia zo spáchania trestného činu alebo priestupku konaním policajta pri ublížení na zdraví občanovi nevykonala žiadne prvotné úkony na mieste činu. Nepožiadala poškodeného, svedkov a konkrétnych policajtov o podanie vysvetlenia, nezaistila videonahrávku, nevyžiadala si lekárske potvrdenie o charaktere zranenia a dobe jeho liečenia, neobhliadla miesto činu. Svoje aktivity naopak zamerala na previerku potvrdenia o sprejovaní a jeho rozsahu. Tieto úkony musí miestna polícia vykonať z dôvodu neodkladnosti aj vtedy, ak dané šetrenie prináleží do kompetencie inšpekčnej služby. Inšpekčná služba „vyriešila“ ublíženie na zdraví „pošmyknutím“ policajta pri preskakovaní kaluže. Po troch týždňoch inšpekcia „uvoľnila“ informáciu pre médiá, že policajt sa pri incidente dopustil priestupku. Nie je až tak veľa priestupkov proti zdraviu občanov a preto je možné konštatovať, že sa podľa inšpekcie jedná o priestupok proti občianskemu spolunažívaniu (§ 49 priestupkového zákona), ktorého sa dopustí ten, ktorý „inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví“. Inšpekcia podľa zásady „úplne sa to ututlať nedá, niečo treba priznať“, síce priznala zavinenie policajta na zranení občana, avšak zároveň priznala „preskakovanie kaluže“, jeho pošmyknutie a náhodné narazenie tvárou na múr. Ak by v tomto prípade išlo o „tvrdenie proti tvrdeniu“, tak by som záver pochopil. Ak však za tvrdením o úmyselnom vrazení občana tvárou proti múru policajtom stoja poškodený a priami svedkovia, a len niekoľko sekúnd po incidente celý následný priebeh udalosti zachytil svedok na videozáznam, potom túto zásadu nemožno aplikovať. Už niekoľko sekúnd po incidente priamo na videozázname je zachytené vyjadrenie poškodeného občana i ďalšieho svedka, ktorí jednoznačne protizákonný postup policajta a jeho úmysel zrozumiteľne dosvedčili. Nepopierateľným faktom ostáva, že zranený občan i priami svedkovia incidentu nemali žiaden dôvod klamať a vymýšľať si priebeh incidentu, oproti tomu však policajti takýto dôvod mali. Prakticky sa jednalo o ich existenciu, keďže sa v danom prípade jednalo o podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa (jednoznačne porušený postup policajta pri služobnom zákroku a nezákonné použitie donucovacieho prostriedku), ublíženia na zdraví a výtržníctva. Takýmto „taktizovaním“ inšpekcia na jednej strane potvrdzuje u policajtov starú známu pravdu, nikdy sa nepriznať, zatĺkať a trvať na vymyslenej verzii a na druhej strane u občanov potvrdzuje, že občan je u polície až na druhom mieste a svojej pravdy sa nikdy nedovolá. Inšpekcia „nezistila“ disciplinárne previnenie policajtov. Samotný priestupok policajta bol naplnený tým, že počas služby spôsobil občanovi zranenie. Inšpekčná služba sa však vôbec nevysporiadala s podozrením z disciplinárneho previnenia - zavineným porušením povinností policajtov. Okrem už naznačených pochybení polície (subjektívne stanovisko pre médiá, nevykonanie prvotných úkonov na mieste udalosti) po detailnom premietnutí videozáznamu po incidente, policajti porušili svoje povinnosti, keď : -pred služobným zákrokom nepoužili slová „v mene zákona“ a výzvu zodpovedajúcu tomuto zákroku (§ 12 zákona o PZ),-neposkytli zranenej osobe prvú pomoc, možnosť umyť sa, sadnúť si, zakloniť hlavu, kľud (§ 63 zákona o PZ), -zakročujúci policajt si odňal po incidente zo služobnej rovnošaty identifikačné číslo a menovku (§ 13 zákona o PZ),-spôsob rozhovoru policajta so zraneným občanom nerešpektoval zásady slušnosti, rešpektu, taktnosti a ohľaduplnosti (§ 8 zákona o PZ),-nerešpektovali Etický kódex príslušníka PZ v článkoch 1,3,4,8.Minster R. Kaliňák : „Kto nič nerobí, nič nepokazí“. Tri dni po incidente minister uviedol, že predčasnými závermi nechce znechutiť policajtov pri výkone služby a citujem „Od policajtov chceme, aby zakročili proti každému náznaku trestnej činnosti. Sprejerstvo je trestný čin. Policajt nemohol tušiť, že ten človek má na to povolenie“. To, čo minister najprv nechcel urobiť - predčasné závery - nakoniec v postate urobil. Verejne dal najavo, že sa prikláňa na stranu polície, čo je zrejmé z výrazov „nechce znechucovať policajtov, nepokazí, nemohol tušiť“. Od ministra by som skôr očakával neutrálne vyjadrenie alebo vôbec žiadne. Úplne samozrejme by som očakával, že minister a priori bude stáť na strane občana, keďže policajt podľa zákona má oprávnenie vstupovať do jeho práv a slobôd, čím je občan výrazne znevýhodnený. Od začiatku incidentu nebolo pochýb, že policajt nedodržal zákonný postup a či už z nedbanlivosti alebo úmyselne, spôsobil občanovi zranenie. Nie je preto namieste ministrovo falošné dobráctvo voči policajtovi, ktorý spôsobil občanovi zranenie. Takýto stav bol známy ihneď po incidente, keďže ani prípadné následné zistenie prekročenia povolenky k sprejerstvu nemohlo ospravedlniť násilne spôsobené zranenie. Aktívne zakročenie policajta v pravej chvíli v súlade so zákonom, nemožno zamieňať s nekontrolovanou agresivitou. Odkaz nielen pre R. Kaliňáka : 1. Prvotná úloha policajta je slúžiť – pomáhať občanom, represia - zakročiť proti páchateľom je len jeden z mnohých prostriedkov tejto služby. 2. Aj zločinci sú občania a treba, aby sa policajt k nim aj tak správal.3. Pri zistených zlyhaniach policajta chýbal skôr rozum ako odvaha zakročiť.