Policajný sadizmus.

Excesy „fungujúceho“ policajného systému. S tým fungujúcim slovenským policajným systémom je to asi tak, ako s fungujúcim socialistickým hospodárstvom - bol výborný, ba najlepší na svete, len ľudia ho akosi nechápali, alebo nevedeli využiť jeho prednosti. Až keď úplne padol a nižšie to už nešlo, každý aj bez analýz už vedel, že systém nebol založený na objektívnych ekonomických a finančných zásadách. Aj slovenská polícia ústami svojho ministra je dobre fungujúcim strojom, len akosi policajti ho nevedia či nechcú pochopiť a vyskytnú sa výnimočné prípady. Najprv raz za desať rokov, potom dvakrát za desať rokov, neskôr trikrát za desať rokov ... ako v tej komédii. Ĺudia zabúdajú, a preto si treba pripomenúť, čo sa odohralo v polícii za ostatné tri roky, ktoré predsa len naznačujú, že systém, plodiaci také závažné excesy, je vážne chorý. Závažné chyby polície v priebehu prepadnutia a tesne po zavraždení podnikateľa Kubašiaka, ktoré mali dopad i na zavŕšenie tohto ohavného zločinu, ale najmä chyby počas vykonávanej najväčšej policajnej naháňačky v histórii Slovenska, keď stovkám policajtov utekali dvaja zločinci a títo boli zatknutí až po tom, čo sa sami dobrovoľne vzdali, akoby predznamenali kvalitu práce polície pod vedením tohto ministra a policajného manažmentu. Na druhý deň po tejto vražde bola vykonaná na prvý pohľad úplne nesúvisiaca policajná akcia - zadržanie známeho právnika a podnikateľa. Závažné procesné i dôkazné chyby polície už počas prvotných vyšetrovacích úkonov, ako aj krach celého niekoľkoročného dokazovania, potvrdzujú podozrenie, že za týmito dvomi vecami stojí niekto v pozadí a vražda za pomoci policajného komanda i trestné stíhanie doktora Ernesta Valka a Ladislava Reháka majú iný, skrytý, ekonomický motív. Po priznaní jedného z členov vraždiaceho policajného komanda Roszíka, že jej členovia páchali ako policajti desiatky zločinov - vraždili, unášali, vydierali a potom tieto zločiny vyšetrovali - musí každému človeku naskočiť husia koža z obavy, kde to vlastne žije? To však nie je všetko. O pobyte korunného svedka - Roszíka a možných odhaleniach bola policajtom informovaná cudzia osoba, pričom ďalší na výstrahu štátnym orgánom zablokoval autom cestu na rekonštrukciu jedného zo zločinov. Tak ďaleko zašiel zločin, tak veľmi podceňuje políciu, tak veľmi si verí, tak veľmi si na Slovensku trúfa. Kto by si myslel, že Petlušova (Roszíkova) policajná zločinecká skupina bola výnimkou, tak sa mýlil. Na Záhorí bola zadržaná skupina bývalých "policajných kukláčov", ktorá "chránila" podnikateľov, pravdaže za peniaze. Týmto sa to však nekončí: v Nových Zámkoch bola zadržaná skupina po lúpežnom prepadnutí benzínovej pumpy - až potom, čo jej vedúci - aktívny policajt s dvadsaťročnou "praxou" - postrelil dvoch svojich kolegov policajtov. Až potom jeho kolegyňa policajtka zistila, že jej "ukradol" vysielačku, ktorou počas zločinu monitoroval informácie a pohyb policajných síl. V Nitre v priebehu niekoľkých týždňov sa odohrali tri prípady násilia s extrémistickým podtextom. Polícia nevykonala žiadne počiatočné úkony, nezačala trestné stíhanie, čo neskôr odôvodnila asi len jej pochopiteľnou "taktikou". Po mediálnej kritike vtrhla v rámci "preventívnych opatrení" bezdôvodne počas hudobnej produkcie do verejne prístupných priestorov a pri "legitimovaní" účastníkov sa voči nim správala ako k najhorším zločincom. Prevenciu si polícia predstavovala tak, že pažbou samopalu vyrazila od úst flautu muzikantovi, keď nepočul policajnú výzvu pre slúchadlá na ušiach. Najprv nečinnosť polície, a potom až jej prílišná aktivita policajnému prezidentovi a ministrovi neprekážala a nevideli problém v obsadení vrcholových funkcií nitrianskej polície. Až do času - čo muselo prísť, to aj prišlo. Zle a amatérsky pripravená, ale najmä zrealizovaná akcia - políciou fingovaná lúpež v levickej zmenárni - ktorej následok sa už nedal pred verejnosťou ututlať, keďže došlo k nezmyselnému zavraždeniu policajta i spolupracujúceho občana, bola už dôvodom na odstúpenie krajského riaditeľa i jeho zástupcu. Výsmechom však bol najmä fakt, že títo neboli policajným prezidentom a ministrom odvolaní, ale odišli na vlastnú žiadosť, avšak pre verejnosť s dodatkom, že nie pre profesionálne pochybenie, ale z morálnych dôvodov. Odchádzajúci krajský riaditeľ bol ustanovený do funkcie na najvyššej policajnej inštitúcii - prezídiu. Ako je možné z banálneho prípadu urobiť medzinárodný problém, nám ukázala polícia s ministrom Kaliňákom na čele, keď po jedenástich dňoch "intenzívneho" vyšetrovania vylúčila lúpežné prepadnutie Hedvigy Malinovej. Nezákonná prezentácia výsledkov vyšetrovania vedením ministerstva a polície len verejne poukázala na nezákonný postup polície i nedostatok dôkazov k takémuto záveru. Neschopnosť špeciálneho vyšetrovacieho tímu ani po dvoch rokoch ukončiť ešte banálnejší prípad tzv. krivej výpovede poškodenej Hedvigy Malinovej len podčiarkuje dôkaznú nepodloženosť a spolitizovanie vyšetrovania pôvodnej lúpeže. Neodbornosť a porušovanie zákonov políciou s neprimeranými politickými vplyvmi na jej prácu sa ešte vypuklejšie prejavili v prípade policajného násilia voči poľskej občianke, ktorú predviedli a nezákonne obmedzovali na slobode napriek jej účasti na legálnej demonštrácii. Neschopnosť polície primerane riešiť individuálne prejavy neslušnosti účastníkov športového podujatia, neprimeranosť použitých prostriedkov a následne úplná dezorganizácia pri použití obuškov na futbalovom štadióne v Dunajskej Strede založili ďalší z problémov i v zahraničnopolitickej rovine. Celý problém ešte zvýrazňuje fakt, že napriek prehláseniu viceprezidenta polície o existencii videozáznamu o príčinách a priebehu policajného zásahu, tento nebol napriek žiadostiam zverejnený a s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikdy neexistoval. Možno sa len domýšľať, z akého dôvodu tento policajný zákrok nebol nikdy vyšetrovaný vecne príslušným úradom inšpekčnej služby. Katastrofálna personálna zložka policajného systému. Každý systém plní svoje základné funkcie a funguje len do takej úrovne, do akej sú priemerné hodnoty jeho personálnej zložky. Fakt, že policajný prezident okrem ochrany ústavných činiteľov nemá žiadne skúsenosti z rozhodujúcej oblasti policajnej služby - poriadkovej, kriminálnej a vyšetrovateľskej, čo možno aplikovať aj na jeho I. viceprezidenta - je už všeobecne známe. Kvalitu personálnej práce ministra i policajného prezidenta dokumentuje obsadzovanie vedúcich funkcií na dvoch úradoch s celoslovenskou pôsobnosťou - úradu boja proti organizovanej kriminalite a úradu boja proti korupcii. Po dvoch rokoch pôsobenia ministra Kaliňáka musel z funkcie "dobrovoľne" odstúpiť vtedajší riaditeľ úradu boja proti organizovanej kriminalite a s ním desať ďalších šéfov jednotlivých odborov. Príčina bola zjavná - celková veľmi slabá výkonnosť boja proti organizovanému zločinu. V rámci tejto výmeny bol z rovnakého dôvodu odvolaný aj riaditeľ Národnej protidrogovej jednotky, ktorého po jeho ustanovení vo funkcii podržal minister i policajný prezident napriek verejne známemu faktu, že ako kukláč sa podieľal na vydieraní - výpalníctve, za čo bol postavený pred súd. Úroveň efektívnosti práce Úradu boja proti korupcii podrobil verejnej kritike americký veľvyslanec na Slovensku Vincent Obsitnik: „Pokusy o zrušenie Špeciálneho súdu, odvolanie šéfa Telekomunikačného úradu, neochota pozastaviť výstavbu skládky v Pezinku či správy o neprehľadných verejných súťažiach vyvolávajú pochybnosti, či Slovensko dodržiava svoje záväzky v boji proti korupcii.“ Na takúto ostrú kritiku, div sa svete, nikto z dotknutých ani slovom nereagoval. Rovnako ako po verejnom obvinení jedného z predstaviteľov terajšej politickej koalície V.´Mečiara, ktorý k pozadiu prípadu „nástenkového tendra“ za tri miliardy korún, vyhláseného ministrom Janušekom, uviedol: „Z týchto peňazí Európskej únie Ján Slota si pokojne zaplatí volebnú kampaň 2010, 2014, bude mať zo všetkých z nás najviac zdrojov, naraz sa objaví nový kráľ, ktorý bude zasýpať médiá, verejnú mienku ... nápadmi, bude to ... a všetko za tieto peniaze a jak je to pravidlo rovnosti subjektov pri politickej súťaži, my sme podstatne chudobnejší už dneska, a jak teraz pôjdem do tejto súťaži a pôjdem proti zdrojom Európskej únii, ktoré majú pracovať proti mne a ostatným stranám.“ Z korupcie sú v ostatnom čase obviňované len osoby bez zodpovedajúceho politického krytia. Prevažne ide len o veľký počet malých prípadov, zväčša inými policajnými zložkami odhalenú korupciu samotných policajtov. V rámci hospodárskej kriminality sú vyšetrované a prezentované prípady so škodou maximálne len niekoľkých desiatok miliónov korún, pričom sa úrad tvári, že veľké, niekoľko stomiliónové, či miliardové prípady prestali existovať - napr. verejná súťaž o diaľničné mýto s čudným navýšením ceny o 6 miliárd, kauza Tipos, obchody na burze tesne pred zmenou kurzu slovenskej koruny apod. Trápne vyšetrovanie dospelo k záveru, že na Slovensku žiadna konkurzná mafia neexistovala a ani neexistuje. A to sa ešte málo vie a verejne hovorí o nízkych počtoch a o celkovej (ne)kvalite riadiacej a výkonnej zložky orgánov činných v trestnom konaní – policajtov, vykonávajúcich skrátené vyšetrovanie a vyšetrovateľov. Je len otázkou času a odvahy zainteresovaných, aby sa verejnosť dozvedela o podozreniach zo zásahov do ich procesnej samostatnosti. Tieto permanentne sa opakujúce excesy, ktoré som doložil najznámejšími prípadmi, objektívne museli pokračovať a ich logickým vyústením bol aj policajný sadizmus voči rómskych deťom v Košiciach. Zjavná snaha ministra Kaliňáka pred verejnosťou prezentovať tento prípad ako individuálne zlyhanie policajtov a nie policajného "systému" ako celku je len snahou o oddelenie vlastnej zodpovednosti za takýto stav a amorálne uprednostňovanie zotrvávania vo funkcii pred prepotrebnou abdikáciou. Dôvody výnimočnej závažnosti prípadu mučenia v Košiciach Existuje dôvodné podozrenie, že sedem príslušníkov polície predviedlo dňa 21.3.2009 na miestne oddelenie PZ v Košiciach troch mladistvých a troch maloletých rómskych chlapcov ako podozrivých z lúpežného prepadnutia starej ženy a odcudzenia jej osobných vecí (kabelky). Týchto chlapcov bezdôvodne držali na policajnej stanici štyri hodiny, pričom ich bezdôvodne mučili a psychicky ponižovali - pod hrozbou fyzického násilia ich prinútili vyzliecť sa donaha, nahí stáť s rukami za hlavou, navzájom sa bozkávať, fackať, nahuckali proti nim služobných psov, ktoré ich hrýzli, museli policajtovi bozkávať topánky, jedného z chlapcov nútil policajt priznať sa k trestnej činnosti tým, že ho držal za nohy dolu hlavou z balkóna na druhom poschodí, a počas celej doby im policajti stále nadávali do "bandy cigánskej vyje....j" a scény si natočili na záznam, ktorý posielali svojim známym. Už na základe týchto zverejnených informácií a dôkazov možno urobiť záver, že siedmi príslušníci polície sa spoločným konaním dopustili v jednočinnom súbehu dvoch zločinov, a to v prvom rade zneužívania právomoci verejného činiteľa (§326 Tr. zák.), keďže vykonávali svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu - najmenej druhý odsek s trestnou sadzbou 4 až 10 rokov odňatia slobody - a zločin mučenia a iného neľudského alebo krutého zaobchádzania (§ 420 Tr. Zák.) - najmenej druhý odsek s trestnou sadzbou 3 až 10 rokov odňatia slobody.Pri spáchaní zločinov boli splnené viaceré priťažujúce okolnosti:1. policajti vykonali zločiny ako "organizovaná skupina" podľa § 129 ods. 2 Tr. zákona, pretože siedmi páchatelia sa spolčili s cieľom vykonať tento trestný čin, pričom v ich konaní sú znaky určitej deľby práce a koordinovanosti,2. policajti zločiny vykonali "závažnejším spôsobom konania" v zmysle § 138 Tr. zák., "so zbraňou" (použitie psa), "surovým a trýznivým spôsobom", za použitia "násilia alebo hrozby bezprostredného násilia", "porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej im z funkcie príslušníka polície", zločiny vykonali "organizovanou skupinou" a na "viacerých osobách", 3. zločiny vykonali na "chránenej osobe" v zmysle § 139 Tr. zákona, a to na dieťati" a "svedkovi",4. zločiny vykonali z "osobitného motívu" v zmysle § 140 Tr. zák., z "etnickej nenávisti" a so "sexuálnym motívom". Je dôvodné podozrenie, že zločiny podobného charakteru už páchatelia vykonali opakovane aj v minulosti. Netreba zabúdať ešte na jeden závažný fakt, že v zmysle § 132 ods. 3 Tr. zák. sa za detskú pornografiu považuje "zobrazenie obnažených častí tela dieťaťa smerujúce k vyvolaniu sexuálneho uspokojenia inej osoby". Pritom výroba a rozširovanie detskej pornografie je trestné v zmysle § 378 a 379 Tr. zákona, pričom konanie košických policajtov obsahuje i takéto konanie a možno aj eventuálny úmysel. Dôvodné podozrenie zo spáchania uvedených zločinov policajtmi má i procesné dôsledky pre dokazovanie vo veci lúpeže, z ktorej boli predvedení podozriví chlapci. Všetky úkony vykonané týmito policajtmi ako aj s týmito predvedenými osobami - chlapcami v rámci trestného konania, t.j. ich výsluchy a iné vyšetrovacie úkony, nebudú v ďalšom konaní môcť byť použité ako dôkazy, keďže boli zabezpečené v rozpore s Trestným poriadkom - k doznaniu boli dotknuté osoby nezákonným spôsobom prinútené. Pokiaľ sa následne po opakovaných úkonoch nezabezpečia relevantné dôkazy, v predmetnom zločine lúpeže z dôvodu dôkaznej núdze nebude zistený a usvedčený páchateľ. Ďalšou priťažujúcou okolnosťou celého prípadu je fakt, že tieto zločiny spáchali policajti, ktorí boli rozkazom určení k ochrane verejného poriadku počas vyhlásených bezpečnostných opatrení k 1. kolu prezidentských volieb na Slovensku. Určite to bolo morálne zneuctenie tejto výnimočnej situácie a pľuvanec do tváre všetkým občanom Slovenska, keďže počas povinnosti policajtov chrániť demokratický a právny základ štátu mučili a týrali jeho bezbranné deti. Individuálne zlyhanie organizovanej skupiny páchateľov - policajtov? Bagatelizovanie závažnosti spáchaných zločinov ministrom Kaliňákom je zjavné už z položenej otázky. Môže sa organizovaná skupina siedmych policajtov jedného miestneho oddelenia dopustiť spoločným konaním zločinov zneužitia právomoci verejného činiteľa a mučenia, pričom sa jedná o "individuálne zlyhanie"? Určite, že nie. Som presvedčený, tak ako aj indície naznačujú, že táto skupina policajtov takýto zločin nespáchala iba raz, ale opakovane a tento spôsob mučenia a týrania občanov "praktizovali" títo policajti spoločne ako bežnú vec, ako bežný spôsob policajnej práce pri vynucovaní ich priznania k trestnej činnosti. Každý z týchto siedmich policajtov na zverejnenom videozázname ani náznakom neprotestoval proti "zábavke" s rómskymi deťmi a všetci sa smiali a vládla „pohodička“. Z poznatkov svojej doterajšej praxe si dovoľujem vysloviť záver, že viac či menej o týchto "praktikách" museli vedieť, prinajmenšom niečo tušiť, aj ich bezprostredne služobne nadriadení. Závažné chyby systému policajného vyšetrovania kriminálnych deliktov Individuálne môže zlyhať jeden policajt, či dokonca dvojica policajtov, ktorí spoločne vykonávajú službu a dostanú sa do určitej zložitejšej situácie. O individuálne zlyhanie už však nejde, ak sa jedná o skupinu siedmich spolupáchateľov, ktorí niekoľko hodín konali vedome v rozpore so zákonmi, chartou ľudských práv a slobôd a morálkou. Prípadné chyby a nedostatky policajného systému najlepšie zistíme tak, že vykonáme analýzu postupu činnosti polície od oznámenia lúpeže až po jej výsledok, t.j. údajné zistenie a usvedčenie páchateľa. Polícia po získaní informácie, že došlo k lúpežnému prepadnutiu starej ženy, vyslala na miesto udalosti prostredníctvom operačného strediska z miestne príslušného policajného útvaru policajnú hliadku (hliadky) k jej prevereniu. Policajti po príchode na miesto s najväčšou pravdepodobnosťou zistili, že došlo k lúpeži a pravdepodobne od poškodenej či iných svedkov udalosti získali informáciu, že lúpež mali spáchať šiesti páchatelia - rómski chlapci. Okamžite vykonali v širšom mieste udalosti pátranie a predviedli na policajnú stanicu skupinu podozrivých šiestich rómskych chlapcov. Týmto policajná hliadka (hliadky) splnila operačným dôstojníkom určenú úlohu - preveriť informáciu a vykonať všetky potrebné úkony (zistiť a predviesť možných páchateľov zločinu). Zločin lúpeže je zákonom určený do vecnej príslušnosti vyšetrovateľa, keďže jeho horná hranica trestu odňatia slobody prevyšuje úroveň 5 rokov. Z tohto dôvodu policajná hliadka bola povinná po vykonanej previerke na mieste udalosti okamžite informovať operačného dôstojníka, že zločin sa stal a boli predvedené aj podozrivé osoby - maloleté a mladistvé, a vecne príslušným k jeho vyšetrovaniu je vyšetrovateľ. Operačný dôstojník bol povinný okamžite informovať vedúceho výjazdovej služby príslušného okresného riaditeľstva, ktorým bol určite policajný vyšetrovateľ a celú výjazdovú skupinu vyslať na miesto udalosti resp. na príslušný miestny policajný útvar, kde boli predvedené podozrivé osoby. V prípade, že výjazdová skupina riešila iný prípad, operačný dôstojník bol povinný zabezpečiť ďalšiu kompletnú výjazdovú skupinu, čo pravdepodobne v daný deň nemal byť problém, keďže do bezpečnostných opatrení k volbám boli určení viacerí príslušníci alebo boli v dosiahnuteľnosti. Po príchode výjazdovej skupiny na miesto udalosti resp. na príslušný miestny policajný útvar bol vyšetrovateľ povinný prevziať dovtedy zabezpečenú dokumentáciu (zápisnicu o obhliadke miesta činu, zápisnicu o predvedení a zaistení osôb, prípadne úradné záznamy o iných úkonoch - vyjadrenie poškodenej). Po prevzatí prípadu bol vyšetrovateľ povinní rozhodnúť o začatí trestného stíhania vo veci lúpeže, predvedené osoby v postavení podozrivých vypočuť a rozhodnúť o ich prepustení či zadržaní, po prípadnom vznesení obvinenia okamžite ustanoviť obhájcu a za jeho prítomnosti obvinených mladistvých vypočuť, vypočuť svedkov - maloleté osoby za prítomnosti pedagóga či znalca, vykonať prípadné konfrontácie medzi nimi, vypočuť poškodenú osobu a iných svedkov. Podľa dostupných informácií však policajná hliadka takýto postup nezvolila, resp. operačný dôstojník nevyslal na miesto udalosti výjazdovú skupinu. Vtedy systém prestal fungovať. Vo veci nepríslušní policajti miestneho oddelenia, ktorí neboli v postavení vyšetrovateľov, vykonávali ďalšie úkony smerujúce k zisteniu páchateľov bez právneho titulu a bez ohľadu na to, či svojím konaním mučili alebo týrali predvedené osoby. Určenie vecnej príslušnosti vyšetrovateľa v prípade spáchania zločinu lúpeže je založené v trestnom zákone preto, aby sa tento spoločensky závažný trestný čin riešil okamžite od jeho zistenia profesionálne najlepšie pripraveným orgánom činným v trestnom konaní tak, aby boli v súlade so zákonom zabezpečené všetky dôkazy a čo najrýchlejšie zistený a usvedčený jej páchateľ. Druhým, možno ešte závažnejším dôvodom, aby vec okamžite začal vyšetrovať príslušný vyšetrovateľ je fakt, že od momentu preverenia oznámenia o lúpeži bolo zrejmé, že ju spáchali osoby mladistvé, ktoré ešte nedovŕšili 18 rok svojho veku. Takéto osoby, ktorým je vznesené obvinenie - musia mať okamžite po vznesení obvinenia obhajcu (§ 37 ods. 1, písm. d/ Tr. por.) tzv. nutná obhajoba, pričom aj za tejto zákonnej podmienky je vecne príslušným vo veci konať len vyšetrovateľ. Táto podmienka platí aj preto, aby pri výsluchu obvineného - osoby mladistvej - bolo postupované zo strany vyšetrovateľa čo najcitlivejšie s najmenšou ujmou pre jej duševný a mravný vývoj. Tretím dôvodom pre okamžité prevzatie prípadu vyšetrovateľom bol fakt, že v danej veci mali byť vypočuté v postavení svedkov osoby mladšie 15 rokov (tri predvedené deti), pričom zákon striktne požaduje v § 135 Tr. por. "výsluch vykonávať obzvlášť ohľaduplne a po obsahovej stránke tak, aby sa výsluch v ďalšom konaní už nemusel opakovať." Pri výsluchu musel byť prítomný pedagóg alebo znalec - detský psychológ. Opakovanie takéhoto výsluchu v prípravnom konaní bolo možné len výnimočne, a to so súhlasom prokurátora. Napriek týmto závažným faktom vecne nepríslušní policajti miestneho oddelenia po predvedení šiestich maloletých a mladistvých osôb tieto podrobili mučeniu a rôznym duševným a telesným útrapám, pričom jedným z motívov ich konania bolo s najväčšou pravdepodobnosťou vynútenie priznania sa k spáchaniu trestného činu lúpeže. Je evidentné, že týmto konaním boli porušené všetky zákonom požadované postupy a kritériá. Organizačný, informačný a kontrolný systém polície nezabezpečil pri vyšetrovaní trestných činov splnenie podmienok a postupov určených zákonom. Tento policajný systém vykazuje závažné nedostatky, ktoré priamo vytvárajú možnosti jeho zneužitia policajnou mocou. Nebezpečnosť takejto situácie sa zvyšuje tým, že daný systém je možné nekontrolovane zneužiť na všetkých úrovniach policajnej práce a na ktoromkoľvek policajnom útvare v rámci Slovenska. Systémové nedostatky : Ohrozená procesná samostatnosť orgánov činných v trestnom konaní, nedostatočný vnútorný kontrolný systém, chýbajúci systém kariérneho postupu a spolitizovanie obsadzovania vedúcich funkcií, chýbajúce policajné autority a chýbajúca výchova policajtov k úcte k občanom a zákonom. Za veľmi nebezpečnú tendenciu považujem značné prelínanie sa služobného policajného rozhodovania o kriminálnych udalostiach medzi čisto policajnými zložkami a orgánmi činnými v trestnom konaní. Zabrániť opakovaniu podobných udalostí možno len za predpokladu, že od oznámenia danej udalosti, ktorá má kriminálny charakter, musí byť vo veci (na mieste udalosti i v priebehu jej dokumentovania) prítomný vecne i miestne príslušný orgán činný v trestnom konaní, t.j. policajt skráteného vyšetrovania alebo vyšetrovateľ, nad ktorými permanentne stojí len jeden nezávislý kontrolný subjekt - orgán prokuratúry. Mimo trestného konania stojace policajné zložky (príslušníci kriminálnej, poriadkovej a dopravnej služby) môžu vykonávať len v začiatkoch krátke preverovacie úkony, alebo v priebehu vyšetrovania len na základe pokynu a pod dohľadom i zodpovednosťou príslušného orgánu činného v trestnom konaní. Iný spôsob zabezpečenia zákonnosti postupu polície pri riešení trestných činov bude len konzervovaním súčasného stavu, ktorý priamo ohrozuje ústavou garantované práva a slobody občanov. Ohaľovaniu príčin policajnej brutality voči občanom nenapomáha ani rezortný kontrolný a vyšetrovací systém - inšpekčná služba. Jej vzťah s ministerstvom a políciou, do ktorého je začlenená sa javí tak silným, že je pochopiteľná jej tendencia niektoré veci vôbec nevidieť, a ak áno, tak skôr v prospech policajtov. Týmto sa skrývajú mnohé latentné prípady policajnej brutality, ktoré neskôr vystupujú ako prekvapivé a dovtedy nepoznané, čiže chýba spätná väzba fungovania systému. Bez vyčlenenia úradu inšpekčnej služby z rezortu ministerstva a vytvorenie nadrezortného kontrolného úradu voči príslušníkom bezpečnostných a spravodajských zložiek s prvkom občianskych a odborných autorít, nebude mať kontrola zodpovedajúci význam. Ukazuje sa, že polícia nezmenila za ostatných 19 rokov svoju základnú filozofiu a ostáva tou pôvodnou represívnou zložkou verejnej moci (i politickej) voči občanovi a nie smerujúcou k prevencii a pomoci občanom. S týmto faktom úzko súvisí zjavný deficit pozitívnych osobných príkladov - odborných a morálnych policajných autorít. No a to už sme opäť u dlhodobo neriešeného problému - zákonom určených podmienok kariérneho postupu, ktorý takéto autority vygeneruje a súčasne zneguje akékoľvek politické zásahy do personálneho zloženia riadiaceho manažmentu. Minister Kaliňák takýto zákon o kariérnom postupe nepripravil a naopak využíva tzv. Palkov zákon - možnosť pre ministra okamžite odvolať bez udania dôvodov ktoréhokoľvek "služobného nadriadeného" v rámci polície. Ďalším vážnym a to systémovým problém je úroveň priebežnej výchovy policajtov k pozitívnemu vzťahu k občanovi. Alarmujúce v "sadistickom" konaní policajtov voči deťom sú chýbajúce vyššie city - schopnosť empatia, neha, ohľaduplnosť. Samotní policajti takéto city zo svojich obetí práve vypudzovali a prakticky vychovávali asociálov s násilnickými prejavmi, ktorí už o desať rokov budú stáť proti zákonom tejto krajiny a aj voči budúcim policajtom. V oblastiach s vyššou koncentráciou rómskeho etnika je pravdaže nevyhnutnosťou vychovávať policajtov k jeho špecifikám a s dôrazom na rómske deti. A za tento vysoko rizikový stav policajného systému v súčasnej dobe v plnej miere zodpovedajú najvyššie autority ministerstva vnútra a polície. Záver : Všetky politické strany nám tvrdia, že polícia má byť (a vraj je) apolitická. Skutočnosť je taká, že Policajný zbor bol, je a bude predmetom politického zápasu, ktorého cieľom je ovládnutie jeho zákonných oprávnení prostredníctvom politických nominácií vrcholových funkcionárov. Tento zámer sa od novembra 1989 nielenže zachoval, ale sa pritvrdil práve po nástupe ministra Kaliňáka a policajného prezidenta Packu. Volebný program politických víťazov parlamentných volieb v roku 2006 v časti bezpečnostnej politiky sa však nenapĺňa, bol nahradený účelovými opatreniami, ktoré slúžia aktuálnym politickým potrebám. Občan s jeho právami a slobodami sa nestal prioritou v ochrane a upevňovaní ako základného kameňa právneho a demokratického štátneho systému (ako sa uvádza vo volebnom programe Smeru), ale len ako nevyhnutná veličina, ktorú je treba držať v nevedomosti, pasivite alebo represívne prevychovávať. Pokiaľ takýto prístup politickej moci v štáte bude voči Policajnému zboru pretrvávať, dovtedy nebude možné zistiť príčiny zlyhávania tohto systému a polícia nebude schopná slúžiť nám - občanom.