Slovenské korene extrémizmu.

Mohli byť veľmi rozumní, chodiace encyklopédie s výbornou pamäťou, analytické mozgy, ale naraz pri rozhovore som až ustrnul, keď som cítil chlad, emotívnu plochosť, bezcitnosť, egoizmus, sadizmus, nenávisť, závisť, pomstychtivosť, vypočítavosť. Chýbala im harmónia rozumu a srdca. Preto akémukoľvek ich rozhodnutiu chýbala ľudskosť. Preto boli ťažké pre mňa ale aj pre mojich kolegov chvíle, keď sa na okamih zastavíte vo víre služobných povinností a nad mŕtvolou vám preletia hlavou myšlienky ako dej vraždy prebiehal. Podľa jednotlivých stôp a výpovedí si dávate dohromady mozaiku, ktorá však je aj o výrazoch, kriku, strachu, bolesti a bezbrannosti. Toto však páchatelia nikdy nezažívali a keď aj áno, tak im to skôr prinášalo pocit uspokojenia. Veľa krát som si dával otázku, kde sa to v tých ľuďoch stratilo, či zobralo ? Prečo sú takí ? Niekde sa musela stať chyba. Nie je pravdou, že by títo ľudia nemali nikoho radi. Väčšinou každý z nich niekoho takého mal, či už to bola matka, otec, starí rodičia, partner. Týchto pozitív, však v svojom živote mali primálo. S ostatnými ľuďmi skôr zažívali opak. V prvom rade v prevažnej väčšine prípadov u páchateľov bol problém v rodine, či už bola nekompletná, rozháraná, alkoholizovaná. Druhým problémom bola škola. Bez rodinnej pomoci a kontroly sa zaradili medzi slabších žiakov, podceňovaných, s defektami v dochádzke i chovaní. Jediný spôsob ako sa presadiť bola sila. Bitka im dávala zabudnúť na svoje problémy. Bitky sa báli tí schopnejší a lepší žiaci, ba dokonca u nich hľadali ochranu. Stali sa pánmi situácie, to už bol len krok k vytvoreniu či pripojeniu sa k skupine, kde našli zaľúbenie vo fajčení, pití, fetovaní, drogovaní a sexuálnej neviazanosti. Hrubá sila a pocit spolupatričnosti k skupine ich viedla ďalším životom. Bolo úplne jedno aké mali cesty osudu a akú "ideológiu" vyznávali. Krajnú pravú, či krajnú ľavú, čiernu, červenú, alebo satanistickú. Jedno im však z ich životného poznania vyplývalo, veľmi negatívny vzťah k celému okoliu, ktoré predstavovalo spôsob života a všetky konzervované hodnoty, život, ktorý ich najprv nechcel prijať a teraz ho začali odmietať oni. Okrem hrubej sily a spolupatričnosti však pociťovali túžbu, ako každý mladý človek, chceli niečo znamenať a niečo podľa svojich predstáv aj zmeniť, niečo vyriešiť. Chceli byť víťazmi alebo byť členmi víťaznej skupiny. Prostriedky, ktoré volili boli násilné, chceli vybiť svoje vnútorné napätie, chceli sa pomstiť za svoje krivdy, chceli počuť prosby, nárek, bolesť, chceli vidieť svojho "imaginárneho soka" na kolenách, najlepšie ležať a bez zábran i v kaluži krvi. Na Slovensku sa o takýchto jedincov spoločnosť skoro vôbec nezaujíma. Necháva všetko na rodinu a školu, ak však zlyhajú, čo sa stáva často, neponúka žiadne pozitívne riešenie. Najskôr sa stretnú po prekročení hraníc zákona s odsúdením okolia a represiou. Nepochopenie a trest sú katalyzátormi ďalšieho zatrpknutia. Asociálnosť, amorálnosť a trestnosť sú prakticky trvalými prejavmi ich chovania. Adrenalínové situácie sú vyhľadávané, rýchla a bezohľadná jazda autom, futbalový kixbox a vandalstvo, sprayerstvo, lúpeže, výpalníctvo, baseballový nacionalizmus a rasizmus končiaci až vraždou, možno až skupinovou, či rituálnou. Na mieste je otázka : Čo sa to vo svete (a u nás) deje ? Teroristické útoky zasiahli srdce Ameriky, spravodajská služba i vnútorná obrana totálne zlyhali. V Iraku začalo vojnové ťaženie za ochranu svetového mieru či ako prejav svetovej sily a ochrany vlastných ekonomických záujmov ? Na zatknutých si vybíjajú svoju menejcennosť supervychovaní americkí vojaci. Katolícka církev zatiaľ márne lieči nádor kňažskej homosexuality. Medzinárodný tribunál súdi vojnových zločincov za činy tak strašné a tak čerstvé, no Kosovo je odpočítavanou rozbuškou. Pakistán má desaťtisíce mŕtvych, zranených a zdeptaných ľudí. Oranžová revolúcia sa zmieta v prvej horúčke a vlastný začína požierať vlastných. Karibik nemá zľutovanie a dáva tušiť dôvod dávno zaniknutej mayskej civilizácii. Na krídlach sa potichu približuje smrť, ešte sa nevie či len pre pernatú. Briti a Francúzi zažívajú šok za vlastnú pohostinnosť, keď "našioni" akoby bez logiky pália všetky mosty. Nikto ich nechce, nikde nepatria. Stratili korene minulosti a nemajú žiadne do budúcnosti. Sociálny systém k živoreniu nevyhovuje. A ako je to na Slovensku ? Slováci sú národ holubičí. Zabudli sme na históriu, keď Slovania boli nielen udatní bojovníci ale jedni z najkrutejších. Už vyšše šesťdesiat rokov sa tvárime, že slovenský štát so svojím fašizmom a antisemitizmom neexistoval. Pregumovali sme ho národným povstaním. Len nedajbože spájať slovenský fašizmus s katolíckym klérom. Ako jedna z mála krajín sme zákonom legalizovali poníženie a ožobráčenie židov. Kde sa slovenský extrémizmus vlastne zrodil, kedy, prečo a kto boli jeho konkrétni doposiaľ nepomenovaní členovia, to sa asi nedozvieme. A kam sa vlastne tie tisíce slovenských prisluhovačov fašizmu stratilo ? Tí, ktorí nosili rajtky s čižmami, s páskou na rukáve a zaháňali stádo židov do vlakov, boli to asi len prízraky. Môžem len hádať ako a k čomu títo ľudia vychovávali svoje deti a okolie. Hrubé čiary sú alibizmus a neoplácajú sa nikomu, možno ak tajnej bezpečnosti. A aká je súčasnosť ? Pozitívnych príkladov je málo a aj tie sa zalievanou smotánkou strácajú. Všetko sa redukuje na peňaženku, mali sme sa horšie, teraz je to lepšie a o pár rokov - Švajčiarsko. Všetky debaty sú o rastoch, odpočítateľných položkách, predajoch, kupčení, a o tom, ako skutočne človek žije, premýšľa, je vychovávaný, nato ostávajú dve intelektuálne hodiny pod lampou. Čo vlastne vidí mladý človek ? Ožratý poslanec s ťažkým jazykom na druhý deň s urazeným výrazom zaútočí na celý svet, ktorý ho špiní. Mediálny mág a hospodársky génius sa upíše blankozmenkou a po svojom nevyhnutnom páde bije všetkých a na všetky strany. Najzásadovejší a najčistejší využíjú zástierku vnútrostraníckej demokracie práve vtedy, keď z ich stredu je podozrivý korupčník. Všetci márne čakáme až tento najvychovanejší zachovajúc si čiastočne morálny kredit sám odíde. Nestane sa tak, musia zmeniť stanovy, aj tak kandiduje a začína sa hovoriť, že je úplne čistý a bez dôkazov, asi myslia na tie čo sa stratili. Zlodej prichytený pri vlámaní do kiosku ostáva vo väzbe, zatiaľ čo zámer ukradnúť miliardu je hodnotený slobodou. Deväťnásobný víťaz "toma" vypúšťajúci mediálne bomby má byť odmenený radou polovičným alebo úplným zastavením svojho vysielania. Najmenej polovička kostolných myší je vyvážená rozprávkovým bohatstvom pár ľudí, ktorí pod rúškom zahraničnej pomoci Slovensku nalievajú späť naše, už nie, ich miliardy. Politik upevňujúci si morálny kredit bojom proti únoscom obhajuje ich pochybné obchody. Konkurzná mafia svojimi miliónmi prebíja svoj oprávnený strach. Hlbšie a hlbšie sa zažiera rakovina do mozgu polície a choroba koriguje ich aktivity v prospech zaujímavých obchodov finančných žralokov. Zjednoduším to : neopláca sa pravda, na lož sa rýchlo zabúda, zmenáreň zneužívaním slova zakrýva defekty konania, zákon je rovný pre každého, ibaže na niektorých vôbec nesiaha, korupcia je všadeprítomná a miznú ostrovčeky nepodplatiteľných, organizovaný zločin sa konsoliduje spoluprácou s bielymi goliermi, niekoľko bláznivých policajtov zakrýva pasivitu a neschopnosť ostatných. V takomto prostredí sa nečudujem vzrastajúcej nevraživosti a extrémnym názorom a ich plodom. Realita je určite plastickejšia a možno nie taká pochmúrna ako som ju načrtol, ale určite nie je ani taká ružová, či modrá ako nám ju vykresľujú iní. Pokiaľ sa nepoučíme z minulosti, komplexne nepomenujeme príčiny a dôsledky, ale budeme sa snažiť len veľmi zjedušeným represívnym pôsobením trestnoprávnych prostriedkov eliminovať extrémne konanie, tak ho nevytesníme na okraj spoločnosti ale naopak, bude sa opakovať so stupňujúcou silou. Snažím sa pomenovať problémy a viem, že nás čaká ešte veľa práce. Viem, že občania Slovenska chcú, a to je dôlezité. Dobro a zlo sú dve strany tej istej mince. Zdanie víťazstva jednej nad druhou je len predtuchou blížiacej sa zmeny. Každý diskutujúci k tejto téme bude naším obohatením. PéeS : K dôkaznej situácii vo veci zavraždenia Daniela Tupého. Zo svojich skúseností môžem dedukovať, že buď boli ihneď na začiatku zachytené dôležité informácie, ktoré sa však podľa dĺžky doterajšieho trvania vyšetrovania nepotvrdili alebo nesprávnym vyhodnotením opomenuli, alebo sa takéto informácie nezistili a vyšetrovanie sa dostalo do veľmi ťažkej situácie. Pokiaľ nepríde k šťastnému zlomu, čaká nás dlhá doba ťažkej a úmornej policajnej práce a to možno i bez výsledku. Želám svojím bývalým kolegom i to šťastie, ale najmä tú vytrvalosť.