Slovensko - pupok "extrémistického" sveta.

Krátky exkurz do Trestného zákona nám pomôže pochopiť, že trestné činy s extrémistickým podtextom sú charakterizované tzv. osobitným motívom podľa § 140 písm. d) Trestného zákona, ktorým "sa rozumie spáchanie trestného činu z národnostnej, etnickej alebo rasovej nenávisti alebo nenávisti z dôvodu farby pleti". Týchto prípadov sa môže páchateľ dopustiť samostatne alebo ako člen skupiny osôb, pričom v najčistejšej podobe sa dopúšťa trestného činu podľa § 423 hanobenia národa, rasy a presvedčenia alebo § 424 podnecovania k národnostnej, rasovej alebo etnickej nenávisti. Samostatne alebo v súbehu s inými trestnými činmi sa páchatelia najčastejšie dopúšťajú aj iných trestných činov ako napríklad lúpeže, výtržníctva, poškodzovania cudzej veci a skôr výnimočne aj vraždy. Aké sú teda štatistické údaje o trestných činoch s extrémistickým podtextom zverejnené samotným Ministerstvom vnútra SR ? V roku 2002 to bolo 102 prípadov, v roku 2003 -117, 2004 - 76 a za 10 mesiacov 2005 - 69 prípadov. Z tohto vývoja je zrejmé, že od kulminácie v roku 2003 došlo k prudkému poklesu počtu týchto evidovaných trestných vecí. Za ostatné dva roky sa javí jeho vývoj ako stabilizovaný na úrovni 70 až 80 prípadov. Pre lepšiu predstavivosť 80 prípadov predstavuje z celkového nápadu kriminality na Slovensku v roku 2005 "až" 0,06%. I keď počet nemusí vždy korešpondovať so závažnosťou a jeho nebezpečnosťou pre spoločnosť, ako napríklad vraždy, prípady extrémizmu predstavujú mizivý počet z celkovo evidovanej kriminality, a to aj pri zohľadnení určitého počtu prípadov, v ktorých sa nepodarilo tento motív páchateľom preukázať. Celkový počet evidovaných prípadov s extrémistickým podtextom je treba ešte znížiť približne o 40%, čo predstavuje spoločensky menej závažné prípady vyšetrované skrátenou formou. Z toho vyplýva, že napríklad v roku 2004 sme na Slovensku zaznamenali len 46 prípadov extrémizmu, ktoré dosahovali vyšší stupeň spoločenskej nebezpečnosti. Zaujímavým faktom ostáva i regionálne páchanie extrémisticky ladených trestných činov, keď zo 69 prípadov v roku 2005 bolo najviac a to 14 spáchaných na území žilinského kraja, 12 bratislavského, 10 nitrianskeho, 8 banskobystrického, košického a trenčianskeho, 6 prešovského a len 3 v trnavskom kraji. Seriózny sociologický a kriminologický výskum regionálnych príčin extrémizmu by pomohol prijať zodpovedajúce súbory represívnych a preventívnych opatrení. V susedných Čechách bol počet spáchaných trestných činov s extrémistickým podtextom nasledovný : 2002 - 473 prípadov, 2003 - 335, 2004 - 366. Tieto údaje sú porovnateľné so Slovenskom, keďže naše trestné kódexy sú takmer totožné. Zjednodušenou metódou porovnania počtu týchto prípadov evidovaných v roku 2004 na 5 miliónov obyvateľov vyplýva, že v Čechách bol ich počet 2,4 násobne vyšší ako na Slovensku (366:2=183:76=2,4). Napriek tomuto faktu v Čechách akútne ohrozenie spoločnosti extrémizmom nepociťujú. Z tejto krátkej analýzy vyplýva, že určenie extrémizmu za jeden z hlavných cieľov bezpečnostnej politiky Slovenska na budúce štvorročné obdobie, nie je reakciou na skutočný stav a vývoj tejto kriminality ako aj na reálny stupeň ohrozenia spoločnosti, ale je rozhodnutím prevažne politickým. Ak rozhodnutie malo politickú bázu, nevyhnutne muselo mať aj politickú príčinu. Najreálnejšou sa javí vznik vládnej koalície za účasti nacionalisticky zameranej strany, čo okamžite vyvolalo veľmi silnú búrku nevôle, tak vo vnútri Slovenska ako aj v zahraničí. Často využívaná mediálna metóda tzv. vyvažovania znamená, že proti kritickému, až odmietavému postoju verejnosti, k začleneniu nacionalistickej strany do vládnej koalície, sa určí protiváha v podobe superboja voči prejavom extrémizmu. Predpoklad vychádzal z toho, že počiatočná situácia, tak politická, ako aj v extrémistickom prostredí sa upokojí a dostane sa do hraníc predchádzajúcich rokov. Závažným spôsobom sa podcenil fakt vysokej miery driemajúcej kriminality s extrémistickými črtami. Vypichnutie extrémizmu ako významného bezpečnostného rizika na Slovensku a zúženie riešenia tohto celospoločenského problému len na represívne prostriedky polície môže mať v konečnom dôsledku pre svojich tvorcov kontraproduktívny charakter. Okrem mnohých iných príčin a dôvodov, už len fakt zvýšenej medializácie každého, i toho najbanálnejšieho prípadu s nádychom extrémizmu a jeho adrenalínová príťažlivosť najmä pre psychicky labilnú adolescentnú mládež, vytvára reálne podmienky k jeho možnému kriminálnemu výbuchu. Nariadené masívne polícajné akcie neprimerané závažnosti nitrianskeho prípadu len vedú k predraženiu policajnej činnosti, sú skôr prejavom neschopnosti a slabosti, a nikdy nemôžu nahradiť kvalitné operatívne a vyšetrovateľské zložky schopné rýchlo zistiť páchateľov a zabezpečiť dostatok dôkazov pre ich postavenie pred súd. Neefektívne použitie síl a prostriedkov polície nemusí byť len zbytočným plytvaním verejnými zdrojmi, ale hrozí najmä zníženie tlaku a opustenie dosiahnutých pozícií políciou voči organizovanému zločinu, majúceho podobu či už násilného alebo bielogolierového. Ak časť špeciálnych policajných zložiek ako aj poriadkovej a dopravnej služby budú využívané na rozsiahle bezpečnostné akcie zamerané k verejnej prezentácii sily voči extrémistom, túto činnosť nemožno zaradiť do aktivít, smerujúcich voči organizovanému zločinu. Ako je verejne známe, zločinecké skupiny sú vysokoorganizované, hierarchicky usporiadané, využívajúce rôzne formy zločinu k získavaniu majetku a rozširovaniu svojho vplyvu. Ich činnosť možno charakterizovať ako striktne racionálnu, podriaďujúcu sa celou činnosťou k dosiahnutiu základného cieľa - zisku, majetku, vplyvu. Z repertoáru zločineckých skupín sú vylúčené zločiny páchané z emotívnych pohnútok ako sú rasová, etnická, náboženská nenávisť či neznášanlivosť. Aj prípadná pohnútka pomsty vo väčšine prípadoch smeruje k vlastnej ochrane a udržaniu vplyvu a v konečnom dôsledku ďalšej jeho expanzii. Veľkou chybou polície je, a v tomto smere to nie je prvá a bohužiaľ asi ani posledná, že sa pri riešení extrémizmu ako celospoločenského problému uzatvára do seba a snaží sa tento problém riešiť sama zvýšovaním represie. Neuvedomuje si pritom, že zbytočne preberá na seba celý rozsah zodpovednosti, nerieši problém komplexne a zároveň zbytočne obmedzuje práva a slobôdy ostatným občanom, t.j. drvivej väčšine tých, ktorí nemajú s extrémizmom nič spoločné. Mám zato, že občania veľmi radi podstúpia určité dočasné obmedzenia svojich práv a slobôd v záujme riešenia extrémizmu, avšak polícia si musí uvedomiť, že má na takýto zásah právo len vtedy, ak nemožno iným, menej represívnym spôsobom dosiahnuť daný cieľ. A práve toto polícia nie vždy a zodpovedajúcim spôsobom hodnotí a využíva. Ak J. Packa hovorí o tom, že treba políciu zmeniť zo sedavej na akčnú, súhlasím, avšak ešte dôležitejšia je zmena charakteru slovenskej polície zo socialisticky-arogantno-represívnej na demokraticky-občiansko-preventívnu. Týmto sa určite nechcem dotknúť cti a dôstojnosti ani jedného slovenského policajta. Zdôrazňujem "len" filozofiu a ducha polície. Občania u polície oceňujú aj razantnosť, rozhodnosť, rýchlosť, odbornosť, no očakávajú (a to sa im zatiaľ zo strany polície bohužiaľ dostáva menej) aj ľudskosť, empatiu, zdržanlivosť a nestrannosť. Pomaly za každú cenu dokázať verejnosti akútnosť boja proti extrémizmu bol prvý, políciou agresívne medializovaný prípad "náboženského extrémizmu na americký spôsob". Druhý extrém zo strany prezidenta PZ J. Packu bol spôsob uvedenia prípadu nitrianskej študentky, ktorej páchatelia zobrali mobil a napísali jej na tričko "Maďari za Dunaj". Na tento, inak z pohľadu trestnoprávneho banálny prípad, zareagoval tak, že nasadil špeciálne protiextrémistické sily a prostriedky až do odvolania. "Buď páchateľov zistíme alebo nám ich vydáte." Prvý prípad podľa trestnoprávneho hodnotenia vôbec nebol "extrémistický" a druhý prípad bol "banálny", i keď v žiadnom prípade nepodceňujem jeho možné využitie ako štartéra ďalších podobných akcií. Netreba však verejne vyslovovať radikálne heslo, buď my (polícia) a J. Packa to zobral osobne (buď ja) alebo oni (páchatelia). Odhaľovať a vyšetrovať akýkoľvek druh kriminality nie je v prvom rade otázkou cti ale otázkou profesionality a služby pre občana. K riešeniu tejto situácie je treba zo strany policajného vedenia pristupovať s chladnou hlavou, profesionálne a okamžite prijať aktuálne opatrenia k zníženiu rizika možného opakovania extrémisticky ladených prípadov a k rýchlemu zisteniu a usvedčeniu prípadných páchateľov. Treba skončiť s bombastickými mediálnymi tlačovkami typu Spišiak-Packa a obmedziť sa na stručné a jasné stanoviská. Pozitívny výsledok prejavujúci sa znížením napätia ako aj odhalením páchateľov-extrémistov je najlepšou odpoveďou polície.