Sudcovia narušili rovnováhu moci i svoju nestrannosť.

Sudcovia majú právo očakávať od parlamentu i od vlády či ministerstva spravodlivosti, že v oblasti materiálnych (najmä platových) pomerov sudcov bude rešpektovaná zásada proporcionality a pri ich platovej diferenciácii právna úprava i spôsob jej realizácie zabezpečí zodpovedajúcu nezávislosť pri súdnych rozhodnutiach. Prekročením tejto pomyselnej hranice môže prísť k tzv. systémovej (skrytej) korupcii sudcov, čo vytvára podmienky ohrozujúce ich nestrannosť. Na druhej strane však sudcovia musia rešpektovať právny systém regulujúci fungovanie a zabezpečenie samotného súdnictva – ich organizačnú štruktúru, kompetencie, počet sudcov a ich zaradenie do funkcií po vertikálnej i horizontálnej úrovni, ako aj rozumnú a primeranú platovú diferenciáciu medzi nimi. Ak právnou normou vzniknú neprimerané platové rozdiely medzi sudcami, majú právo ako každý v oblasti výkonu verejnej funkcie v súlade so zákonom na tieto nedostatky poukazovať a riešiť ich. Sudcovia v súlade s našim právnym poriadkom mali možnosť využiť k riešeniu tohto problému systém samosprávnych orgánov – súdnej rady od okresnej až po celorepublikovú, ministerstvo spravodlivosti, vládu i parlament. Už v roku 2007, teda ešte dva roky pred vydaním nálezu Ústavného súdu k problému zriadenia Špeciálneho súdu i jeho odmeňovania, začali sudcovia podávať súdne žaloby na neprimeranosť rozdielov vo funkčných príplatkoch a žalovanou stranou bol štát. Žaloby sa neopierali o porušenie konkrétneho zákona, pretože tzv. antidiskriminačný zákon sa na tento prípad nevzťahuje a ani zákon o sudcoch v časti o „náhrade škody“ im nedáva dôvod a právnu oporu zažalovať štát o finančný rozdiel vo funkčných príplatkoch. Žalobu priamo sa opierajúcu o konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by umožňovalo žalovať štát jeho zamestnancom o rozdiel medzi lepšie platenými sudcami a nimi podať nemohli. To preto, lebo v tej dobe priznané funkčné príplatky všetkým sudcom bez rozdielu ich zaradenia boli priznané v súlade so zákonom. Preto hľadali a našli právnu kľučku v žalobe, ktorá sa inak používa na ochranu osobnosti (cti, dôstojnosti a vážnosti), keď začali tvrdiť, že „v príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovného zaobchádzania v rámci odmeňovania (§ 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.) sa v spoločnosti značne znížila ich vážnosť a dôstojnosť, lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší, ako keby mali iné - výnimočnejšie vzdelania a prax ako má sudca-žalobca. Na druhej strane tiež vzniká dojem, ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa sudca-žalobca podieľal, neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Z tohto dôvodu im (okrem iného) vznikol nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“ Okrem toho, že takouto argumentáciou sudcovia-žalobci popreli akúkoľvek platovú diferenciáciu sudcov, teda aj racionálnu a vyváženú, súčasne sa priznali spôsobom výpočtu a rozsahom žalovanej tzv. nemajetkovej ujmy, že finančný zisk je tým pravým dôvodom žaloby ako aj najvhodnejšou formou prípadnej satisfakcie. Osobne si myslím, že drvivá väščina občanov o platových náležitostiach sudcov nemala ani tušenie a teda u nich určite z tohto dôvodu k žiadnemu zníženiu vážnosti a dôstojnosti sudcov fakticky ani nemohlo prísť. Ale keď nebol iný zákonný dôvod k podaniu žaloby, tak čo už! Právny systém na Slovensku na problém zareagoval a Ústavný súd svojim nálezom z 20.5.2009 pod č. PL. ÚS 17/08-238 vyslovil nesúlad právnej úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho a Najvyšieho súdu a zrušil ustanovenie zákona, ktoré určovalo výšku funkčného príplatku. Vyslovil názor, že výška tohto príplatku nerešpektovala kritérium racionálnosti a primeranosti, čím bol porušený ústavný princíp rovnosti a daná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom bola diskriminačná. Z časti nálezu Ústavného súdu týkajúcej sa výšky funkčných príplatkov sudcov Špeciálneho súdu a Najvyššieho súdu možno vyvodiť tri jednoduché závery: - určená výška funkčného príplatku neprináleží sudcom Špeciálneho súdu ani sudcom Najvyššieho súdu, ktorí rozhodovali o opravných prostriedkoch vo veciach Špeciálneho súdu – pretože nezodpovedá zásadám racionality a primeranosti,- takáto výška funkčných príplatkov však neprináleží ani sudcom ostatných (všeobecných) súdov,- rozumný a primeraný platový rozdiel určením rozdielnej výšky funkčných príplatkov medzi jednotlivými sudcami je prípustný. Dotknutí sudcovia-žalobci z toho však takéto jednoduché závery neurobili, ba naopak, urobili si výklad nálezu, ktorí im vyhovoval a v náleze použitým pojmom o „diskriminácii“ sudcov „len podporili“ svoje podané žaloby. Po vydaní nálezu Ústavným súdom mala výkonná a najmä zákonodárna moc právo v určenej lehote upraviť zákon o sudcoch o výške funkčných príplatkov, čo aj v júni 2009 zákonom č. 291/2009 Z.z. o špecializovanom trestnom súde urobila. Upravila ho sudcom Špecializovaného i Najvyššieho súdu (odvolacím sudcom) na predchádzajúcu úroveň, t.j. na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Všetkým sudcom na základe nálezu i tohto „opravného“ zákona muselo byť jasné, že šesťnásobná výška funkčného príplatku nebola primeraná a počas jeho vyplácania teoreticky nebola primeraná voči všetkým sudcom. Jedinou správnou odpoveďou sudcov-žalobcov na tieto legislatívne zmeny bolo stiahnuť už podané žaloby a pravdaže prípadne ďalšie už nepodávať. I keď podľa doterajších publilkovaných informácií v tomto prípade objektívne k žiadnemu priamemu vzniku škody u ostatných sudcov nedošlo, je na výkonnej moci (vláde a ministerstve spavodlivosti) alebo zákonodárnej moci (parlamente) či vôbec a ako bude riešiť „odškodnenie“ sudcov. Premiér Fico prehlásil, že odškodnenie sudcov je „nerealistické“ a ministerka zatiaľ uvažuje s možným „mimosúdnym urovnaním“. Podaním tzv. diskriminačných žalôb o nemajetkovú ujmu sudcovia vstúpili na výsostnú pôdu zákonodarnej a výkonnej moci. Sudcovia-žalobci, a keďže podľa zverejnených informácií predstavujú až 80% z celkového počtu sudcov, tak možno tvrdiť, že súdna moc, sa rozhodla využiť súdne prostriedky a nahradiť zákonodarnú iniciatívu i zákonodarnú právomoc - súdnym rozhodnutím. Sudcovia majú rozsudkom rozhodnúť, že za odvedený výkon sudcovskej funkcie zodpovedá finančné ohodnotenie do výšky funkčného príplatku sudcu špecializovaného súdu. Pravdaže, týmto masívnym prekročením deľby moci sudcovia-žalobci neberú do úvahy objektívne existujúce väzby systému súdneho odmeňovania s inými oblasťami výkonu verejných funkcií ani finančné možnosti štátu. Závažnosť tohto súdneho vyčíňania je vysoká, keďže sa môže jednať o finančné zdroje v objeme 2 až 4 miliárd korún a súčasne sa vypustil džin z fľaše, pretože aj v iných profesiách môže v budúcnosti prichádzať k nekontrolovateľným súdnym žalobám s rovnakými následkami. V tomto prípade však nejde len o rozkývanie deľby moci, ale o hrubé spochybnenie nestrannosti sudcov v očiach občanov, čo priamo súvisí s demokratickým a právnym základom Slovenska, ústavným právom občanov obracať sa na nestranný súd. Žaloby podávajú sudcovia, nie súkromné osoby, keďže predmetom súdneho sporu je problém odmeňovania sudcov, teda ide o právny vzťah medzi sudcom a štátom. Základnou povinosťou sudcu je, že sa musí „v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení ...... zdržať všetkého, čo by malo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov“. Veľký počet sudcov-žalobcov podaním značne pochybnej žaloby s požiadavkou vyplatenia vysokej finančnej náhrady tzv. nemajetkovej ujmy od štátu, dostatočne nezvážilo kontraproduktívnosť tohto kroku, najmä fakt, že v žalobe nimi deklarované „značné zníženie ich vážnosti a dôstojnosti“ sa práve týmto činom rapídne na verejnosti prehĺbi a úplne prekryje nimi deklarovaný pôvodný problém. Mám za to, že práve týmto krokom jednotliví sudcovia porušili svoje základné povinnosti, ktoré sú príčinou značného úpadku sudcovského stavu v očiach verejnosti. Na rozdiel od bežných občanov u sudcu sa predpokladá vyššia miera znalosti práva i možných následkov pri jeho aplikácii, najmä v prípade keď podávajú samotní sudcovia hromadné žaloby svojím „kolegom-sudcom“, ktorí mnohí majú podané rovnaké žaloby a teda sledujú a majú záujem o rovnaký cieľ – vysúdiť od štátu satisfakciu v podobe značného balíka peňazí. Je prakticky nemožné presvedčiť občanov o oprávnenosti svojich žalôb, o ktorých rozhoduje opäť len súdna mašinéria, ako aj o nestrannosti sudcov pri rozhodovaní o nich. Spoločnosť má právo žiadať od sudcov, aby sa vyhli činnostiam, ktoré by mohli kompromitovať dôstojnosť ich funkcie a aby zachovávali dôveru verejnosti v súdnictvo znižovaním rizika konfliktu záujmov. Aj keď nespochybňujem právo sudcov domáhať sa žalobou súdnej ochrany, mám za to, že nesprávne zhodnotili primeranú rovnováhu medzi svojou angažovanosťou (podanie žaloby s finančným ziskom) a verejnou potrebou, aby boli pri plnení svojich povinností nezávislí a nestranní, a aby sa takými aj občanom javili. Aktivity sudcov-žalobcov skôr hodnotím ako kompromitovanie ich nezávislosti a nestrannosti a ich cieľ (vysúdiť finančnú satisfakciu) nehodnotím ako čestné správanie. Kauza tzv. diskriminačných žalôb podaných slovenskými sudcami je svojou podstatou i nevídaným rozsahom absurdná. Ona už je len dôsledkom stále hlbšieho rozkladu, v ktorom sa slovenské súdnictvo roky nachádza. Pomery existujúce od druhého polroka 2006 v súdnictve prebiehajúci proces rozkladu len urýchlili. Veď čo už len dodať k tomu, keď samotná ministerka spravodlivosti má zaujať „objektívne“ stanovisko, má hájiť záujmy štátu a možno sa postaviť aj proti týmto žalobám, prípadne brať na zodpovednosť sudcov za porušenie ich povinností, keď sama ešte ako sudkyňa podala rovnakú žalobu a túto doteraz nestiahla. To je len ďalší z dôsledkov toho, keď sa zo sudcu stane politický činiteľ. Čo už dodať k tomu, že sudca krajského súdu, predseda krajskej súdnej rady, ako aj člen republikovej súdnej rady zasielal predsedom okresných súdov v kraji a sudcom krajského súdu počas pracovnej doby e-mailové návody k „skvalitneniu“ obsahu tzv. diskriminačných žalôb. Čo už dodať k tomu, že sudcovia–žalobci sa vyhli aj zaplateniu súdneho poplatku, a ich „kolegovia-sudcovia“, ktorí majú tieto žaloby pridelené k rozhodovaniu, im to tolerujú. Ale inak tu na Slovensku, okrem tejto veci a možno pár iných, všetko funguje a je v najlepšom poriadku. Aspoň nás o tom premiér každý deň ubezpečuje. Ešte to treba zopakovať deväťdesiatdeväť krát a už to bude ...