Únos – zločin politikov proti politikovi.

1) Čo ste robili 31. augusta 1995? Dňa 31.8.1995 bol štvrtok, pracovný deň, vykonával som ako obvykle svoju prácu vo funkcii riaditeľa Krajského úradu vyšetrovania PZ v Bratislave. Tak ako to skoro vždy býva, nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mala odohrať udalosť, ktorá poznamenala osudy mnohých ľudí, aj môj a mojich podriadených. Prvú informáciu, že bol „zavlečený prezidentov syn do Rakúska“ mi dal telefonicky až 1.9.1995 (štátny sviatok) nad ránom asi o 04,00 h vtedajší šéf sekcie vyšetrovania PZ a môj priamy nadriadený plk. JUDr. Lamačka. Na miesto činu som vyslal dvoch vyšetrovateľov, obidvoch špecialistov na násilné veci (aj organizovanú formu) Jaroslava Šimuniča a Annu Kostkovú. 2 a 3) Ako si s odstupom času spomínate na vyšetrovanie únosu Michala Kováča mladšieho? Ako ste vnímali vaše odstavenie z prípadu? Boli sme v tom čase vynikajúci vyšetrovací úrad, možno najlepší na Slovensku a preto som nemal žiadne obavy, že by sme aj túto vec nevedeli vyšetriť a páchateľov usvedčiť. Bol som vnútorné presvedčený, že nato máme všetky predpoklady -výborne odborne spôsobilí a praxou ošľahaní vyšetrovatelia, výborný riadiaci menežment, neskorumpovateľný tím. Ak to niekto nezažil, asi len ťažko môže pochopiť pocit občana – policajta – vyšetrovateľa, ktorý sa dostane do „nemilosti“ najvyšších ústavných činiteľov : predsedu vlády SR, ministera vnútra SR, riaditeľa SIS, generálneho prokurátora SR. Zažívali sme situácie, kedy sme vedeli, aj ja osobne som si to uvedomoval, že sa určité veci nedajú vrátiť a naše (moje) rozhodnutie bude ovplyvňovať náš budúci život a že tieto udalosti sú zlomové. Takýmito boli : – požiadavka vyšetrovateľa, aby opustil rokovania špeciálneho vyšetrovacieho tímu bývalý šéf kontrarozviedky SIS J. Svěchota, - v noci z 24.9. na 25.9.1995 predvedenie troch zo štyroch príslušníkov SIS zo sledovacieho odboru z ich bratislavských bytov a ich zadržanie , - „návšteva“ vtedajšieho riaditeľa SIS I. Lexu v mojej pracovni dňa 25.9.1995 asi o 01,30 h. Tu sa voči mne a môjmu zástupcovi P. Vačokovi vyslovil, že vykonávame „trestnú činnosť“, keď nahovárame príslušníkov SIS a nútime ich, aby sa priznali k únosu a iným spôsobom páchame ďalšie zločiny. Podtón bol zlovestný a mal v nasledujúcich dňoch a mesiacoch i svoje neblahé následky. Vyšetrovanie bolo v tom čase „len na začiatku“, zabezpečené dôkazy len naznačovali smer vyšetrovania a vtedy sme boli zo svojich funkcií odvolaní a náš úrad „rozprášený“ - v rámci tzv. reorganizácie bol zrušený. Prípad nám bol protizákonne odňatí prokuratúrou a osobne som pociťoval k týmto praktikám odpor a hnus a predstava, kto tento štát vedie ma napĺňala veľkými obavami o našu budúcnosť (mojej osoby, mojej rodiny, spolupracovníkov i ostatných občanov Slovenska). Po návrate do polície v novembri 1998, nikto z mojich bývalých podriadených sa do vyšetrovania prípradu nechcel vrátiť. Bolo veľmi ťaké vytvoriť tím schopných a odhodlaných ľudí a najmä naplniť očakávania verejnosti, ktorej sa všetko zdalo „jasné“, že dôkazy postačujú, len páchateľov pochytať, obviniť a predložiť súdu.Aké naivné. Pritom priame dôkazy chýbali a počas dva a pol roka prerušeného vyšetrovania skoro všetky dôkazy boli spochybnené, sfalšované a mnohé dôkazy boli podhodené. Všetky podstatné dôkazy o spôsobe spáchania zločinu a jeho páchateľov boli vykonané až v tomto druhom pokračovaní. Bolo to aj vďaka výbornej spolupráci s dozorovým prokurátorom JUDr. M. Serbinom a vtedajším vedením SIS V. Mitrom a Š. Strakom a inšpekčným útvarom. Ak by si niekto myslel, že všetko to najhoršie voči nám už prebehlo v roku 1995 ihneď po únose, tak sa veľmi mýlil, pretože to najhoršie nás čakalo práve počas druhého vyšetrovania v rokoch 1998 až 2002. Na takú vlnu ohovárania a diskreditácie sme neboli pripravení a len veľmi ťažko sme sa s danou situáciou vyrovnávali. 4) Vládna koalícia chce do parlamentu znovu predložiť zákon o zrušení Mečiarových amnestií. Ako vnímate túto iniciatívu? Má podľa vás po toľkých neúspešných pokusoch zmysel? Nepochybujem o dobrom úmysle poslancov Národnej rady SR, avšak ... Pokiaľ by sa malo pokračovať v trestnom konaní po zrušení tzv. mečiarových amnestií, tak už neverím tomu, že by po toľkých rokoch v rámci prípravného konania (vyšetrovania) sa zistil a zaistil čo i len jeden nový dôkaz o vine páchateľov. Z toho vyplýva, že súd, by musel vychádzať z dôkazov nami vykonanými (najmä v roku 1998 až 2002), pričom ich „sila“ pre beh času poklesla, mnohé by nebolo možné opakovať pred súdom, alebo by boli podstatne spochybnené. Nakoniec tento pokus by mohol byť ukončený ešte väčšou dezilúziou, akú sme už pri ňom doteraz zakúsili. Súčasne tí, ktorí sú podozriví, sú už „ctihodní“ občania Slovenska, pričom ich postavenie i bohatstvo im zaručuje kľudný život, tak ako aj mnohým podobným nasledovníkom. Tieto moje úvahy len potvrdzuje katastrofálna situácia na prokuratúre i v súdnictve. Bolo by snáď vhodnejšie, aby sa parlament nielen touto konkrétnou vecou ale aj celým obdobím rokov 1994 až 1998 zaoberal a príjal adekvátne rozhodnutie k odsúdeniu tohto stavu, jeho predstaviteľov a vyzvihol ľudí, ktorí sa im postavili čelom. Myslím, že si to žiadajú nielen priame obete (poškodení - syn a otec, celá ich rodina) ale aj tí, ktorí sme veľmi negatívne boli osobne i profesionálne „mocnými“ tohto obdobia poškodení. A to sa predsa nejedná len o prípad únosu, ale najmenej ešte aj o prípad zavraždenia Roberta Remiáša. Po vykonanom vyšetrovaní nepochybujem o tom, že zločin zavlečenia prezidentovho syna M. Kováča do Rakúska bol spáchaný a rovnako tak nepochybujem o identite jeho páchateľov, ktorých sme zistili a obvinili. Rovnako tak nepochybujem o politickom a osobnom motíve tohto zločinu - prinútiť prezidenta SR abdikovať na svoju funkciu a ponížiť ho. 5) Čo momentálne robíte, čím sa zaoberáte, kde pracujete? Po mojom druhom, opäť politikmi vynútenom odchode z polície sa venujem sledovaniu bezpečnostnej situácie na Slovensku a snažím sa svojimi postrehmi a kritikou poukazovať na chyby, nedostatky a riziká v práci bezpečnostných a spravodajských služieb. I keď sa to už tak nezdá ako v dávnejšej minulosti, situácia v tejto oblasti je veľmi zložitá, nebezpečná a stále vykazuje riziká pre vývoj demokratického a právneho systému Slovenska. Zdá sa, že od roku 1989 k radikálnej zmene v bezpečnostných zložkách smerujúcej k občiansko-výchovnému smerovaniu ešte nedošlo. Z tohto dôvodu som sa v ostatnom čase spolupodielal na príprave analytického materiálu „Programové vyhlásenie reformnej vlády“ Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefanika.