Neverím D. Lipšicovi, že po roku v zastávanej funkcii špeciálneho prokurátora je pre neho „najhorším prekvapením a skúsenosťou“ fakt, že k skupinám obvinených či podozrivých spochybňujúcich zákonnosť ich trestného stíhania sa priklonila časť "orgánov presadzovania práva". Ak by som tomu mal uveriť, tak by som si musel myslieť, že D. Lipšic vstupoval do tohto prostredia absolútne nepripravený, naivný a v predstave, že všetci od vzniku Slovenska až do doby jeho nástupu na úrad špeciálnej prokuratúry tu polícia, prokuratúra, súdy, spravodajská služba, advokácia, vládni predstavitelia a ministerskí úradníci pracovali len s cieľom aktívneho potierania zločinu a maximálnej snahy o protikorupčnú blokádu.
Keďže si to však o D. Lipšicovi nemyslím, tak jeho tvrdenie považujem len za banálnu frázu, klišé, veď všetci tí skúsenejší, čo už niečo zažili vieme, že v polícii i na prokuratúre či na spravodajskej službe sa dlhodobo vytvárali personálne podmienky, ktoré vytvorili veľmi silnú neformálnu sieť kooperujúcu s vládnymi politikmi, oligarchami a mafiou, pričom po nových voľbách sa jadro tejto siete vždy len priklonilo k novým lídrom a doplnilo ju určitá nová časť dovtedy kooperujúca s opozíciou (prerozdelenie moci - funkcií a benefitov). Základným princípom členstva v tomto „klube“ sú silné rodinné, či širšie príbuzenské vzťahy, vzťahy kamarátstva zo študentských čias i počas kariérneho postupu, stranícke väzby ako aj vzťahy z obchodných či zločinných akcií a dlhodobej pomoci korupčne poskytovať ochranu pred trestnosťou.
Takýto systém symbiózy politiky, oligarchov, polície, prokuratúry, súdnictva, tajnej služby na Slovensku existuje od novembra 1989, základné jadro a fungujúci systém sa vykryštalizoval počas vlád V. Mečiara a stále sa „vylepšoval“, najmä počas troch vlád R. Fica, kedy bol na vrchole. Treba upozorniť, že tento systém nefunguje len na centrálnej úrovni ale je rozprestretý po všetkých štruktúrach po vertikálnej i horizontálnej úrovni.
Nástupom novej vlády v roku 2020 síce došlo k určitému uvoľneniu práce polície i prokuratúry, avšak to sa stalo zatiaľ len na centrálnej úrovni a len v malom zlomku skutočného počtu spáchaných zločinov. Ak k tomu pridáme ešte nedostatočný počet nasadených policajtov so zodpovedajúcou odbornosťou a skúsenosťou, čo produkuje zbytočné chyby v procese dokazovania (strieľanie si do vlastnej nohy a nahrávanie argumentov druhej strane), neschopnosť rýchle prípady ukončovať, potom je zrejmé, že tento proces „očisty“ je aktuálne veľmi krehký a kedykoľvek zvrátiteľný.
Znamená to, že zavedený „systém“ doteraz nebol v svojej podstate zasiahnutý, nedošlo k podstatným zmenám v jeho oslabení a prípadnej náhrade novým a to tak v polícii, na prokuratúre, spravodajskej službe, činnosti kontrolných inštitúcií, takže tento sčasti tak na centrálnej úrovni a takmer úplne na regionálnej úrovni ostáva nezmenený a pracuje v starých štruktúrach a starými metódami.
Z týchto dôvodov je „systém“ neustále a výrazne nebezpečný pre akúkoľvek pozitívnu činnosť malej skupiny osôb, keďže títo predstavujú identifikovaných jedincov, z ktorých niektorí dokonca môžu pracovať pre „systém“ a rozkladajú ho zvnútra a nie je tak zložité sústredenou a cielenou antiprácou ich výsledky spochybňovať a negovať.
Základným problémom tejto situácie a jej smerovania je fakt, že daná situácia nebola buď vôbec alebo nesprávne či nedostatočne zhodnotená a neboli z nej vyvodené koncepčné - systémové opatrenia. Aj preto antisystémové sily môžu zvyšovať svoju aktivitu a nebezpečne zužovať operačné možnosti pre aktívne a zákonné vyšetrovanie, ba dokonca ho môže svojimi opatreniami časom takmer úplne zablokovať. Na obranu starého systému sa zapojili takmer všetky extrémistické sily, ku ktorým sa prikláňa i prevažujúca časť politickej opozície, čo vytvára agresívne občianske pnutie a veľké ohrozenie pre demokratický a parlamentný systém.
Pokiaľ si toto vláda a vedúci pracovníci na zainteresovaných štátnych orgánoch neuvedomili a neuvedomujú (vrátane D. Lipšica) potom Slovensko v perspektíve nečakajú zásadné spoločenské a politické zmeny, ktoré občania po zavraždení Jána s Martinou pred štyrmi rokmi požadovali a na tieto stále čakajú.
PS : Fakt, že ochrana zločincov a zločinov zo strany politikov, ale aj polície či prokuratúry nie je len pred rokom vzniknutý problém ale je dlhodobý potvrdil samotný D. Lipšic, keď ako minister vnútra v roku 2012 prehlásil, že politici mali "tichú dohodu" v zmysle, „máme za ušami, vlády sa striedajú, budeme si v médiách pomerne ostro nadávať, ale trestnoprávnu koncovku to nikdy mať nebude“. Všetci akosi zabúdame a určite na svoj výrok chce zabudnúť aj D. Lipšic.
