Vstaneš, nahodíš si úsmev číslo sedem. Sedmička vraj býva šťastná, a ty chceš predsa pritiahnuť hviezdy na svoju stranu. Spolu s ním, tak krásne falošným, vykročíš do sveta. Do pekla, kde sa na teba podobne judášsky smejú všetci ostatní. Ale dokedy?
Kráčaš si po svete, kde klamstvo je úplnou samozrejmosťou, úprimnosť sa považuje za netaktnosť, či dokonca urážku a zlodejčina sa tu už pestuje častejšie ako muškáty. Si vo svete, v ktorom veľkosť „friendlistu" a počet „lajkov" je mierou obľúbenosti a vyznania na „čete" sú jedny z mála, ktorých sa dočkáš. Ľudia si už predsa nemusia vravieť nič. Povedz mi, dokedy chceš znášať to ľudské ticho?
Obývaš priestor s deťmi, ktoré nepoznajú schovávačky a naháňačky inak, ako „online". S deťmi, cítiacimi slnečné lúče a čerstvý vzduch, len keď im otvoríš okno. S tými, ktoré lúku poznajú len z rozprávok a vôňa lesa im je známa iba z osviežovača vzduchu v kúpeľni. A ony majú byť našou budúcnosťou. Ešte sa nebojíš? Ktovie dokedy...
Denne pozeráš správy. Zvykol si si na fakt, že tie dobré musíš hľadať. Bohužiaľ, čoraz častejšie, neúspešne. Vojna, smrť, násilie... Svet je plný nenávisti a ty v ňom skúšaš hľadať lásku. Nezbláznil si sa tak troška, nevodíš sám seba na povrázku? Chceš niečo, čo už dávno vyšlo z módy. Milovať. Veriť. Veď ty nemáš chuť na rozvody. Ešte stále dúfaš? Dokedy?!
Večer si líhaš do postele. Úsmev na tvári ti po celom dni skysol. Nevadí, zajtra príde na rad iný. V škatuli sú ďalšie, tam dole, v skrini... Na duši máš zas ďalšiu z nespočetných rán. A možno sa aj hanbíš za niektoré činy, ktorými si sa dnes prispôsobil svetu. Ideš snívať o tom, že aj na tieto rany raz vymyslia účinný liek? Alebo kuť plány na odvetu? Už pochop, donekonečna to takto nejde. Že týmto sa nič nezmení, že dnes ti už ruky na očiach nestačia, keď chceš byť neviditeľný...
