Prvé svoje lyže som dostala asi ako dvojročná. Boli žlté, krátke, a vpredu mali roztomilého hnedého medvedíka. Pamätám si ich dokonale, doteraz sú odložené v garáži. „Lyžovala“ som sa na nich po dvore pred domom asi takým spôsobom: „mamka ma pridržiavala a ocko ma ťahal za palice, ktorých som sa držala, hore-dole“. Vtedy sa mi to ešte páčilo. Ďalšie lyže už boli dokonalejšie, boli červené, s bielymi hviezdičkami, to som mala nejaké štyri roky a moje žlté lyže „zdedil“ môj malý dvojročný braček. Musím povedať, že jemu to lyžovanie už vtedy šlo lepšie ako mne. Lyžovanie sa viac-menej stále odohrávalo v záhrade, respektíve na nejakom miernom kopčeku neďaleko domu.
Hotové stresy sa začali, keď som mala šesť rokov, a nastal čas na seriózne lyžovanie. Kým sa brácho vytešoval vianočnému darčeku, lyžiam a všetkému, čo k tomu patrí, mne rovnaký darček takú veľkú radosť nespôsobil. Viac by ma potešila kniha. Hneď na druhý deň sa slávnostne šlo na vleky. Bráško možno už od šiestej ráno stál pripravený pri dverách, mňa, nasilu a za neustáleho odvrávania, naložili do auta a viezli pár metrov na vleky. Mamka chodievala, vlastne doteraz chodieva len na bežky, takže vtedy sa len prizerala môjmu trápeniu. Ako som si ja vtedy želala byť dieťaťom z Bratislavy, ďaleko, ďaleko od snehu a vlekov :O)))
Ale nič sa nedalo robiť, vleky sa na mňa zlovestne škerili a nedalo sa ujsť nikam. Samozrejme, začínalo sa detským vlekom, ktorý mal 100 m ale pre mňa to vtedy znamenalo nekonečne veľa. Prvý pokus zachytiť kotvu nevyšiel, spadla som, tak ma rýchlo ocko dvihol a odchytil druhú kotvu. Keďže stabilitu na lyžiach som mala, veď som mala za sebou už štvorročnú kariéru „lyžovania“ pred domov, podarilo sa mi nejako vyviesť tých sto metrov hore. Brat nespadol ani raz, celý čas niečo rozprával a bol šťastím celý bez seba. Mňa neustále nabádalo niečo k tomu, aby som mu tresla palicou po hlave, nech sa toľko „nevtiera“. Ocino sa usmieval, akého ma dokonalého syna a traja z našej rodinky mali pekný deň. Rozumej ocka, mamku a brata. Ani sa nečudujem ockovi, ten s lyžovaním začal tiež , keď mu ešte nohy z perinky trčali. A tak prišla tá najťažšia časť celého dňa. Spustiť sa dole kopcom podľa možností tak, aby som nezlomila lyže, sebe ruky, nohy a neskončila v potoku pod svahom. A dole čakala mamka, pripravená odchytiť ma, ak by som nevedela zabrzdiť. Zaujímavé bolo, že všetko bolo pripravené tak, aby som to ja zvládla. Čo sa brata týkalo, tam to asi bolo jasné, že na to má nadanie.
Ešte raz sme s bratom dostali inštrukcie ako na to, a šlo sa na vec. Ocko prvý, potom bráško, potom ja. Kolená mierne pokrčiť, zadok vystrčiť, špičky lyží mierne k sebe a šup dole kopcom. Celkom dobre to šlo, aj sa nám darilo ísť za ockom pár metrov. Ale potom ma lyže úplne prestali poslúchať a kým sa ocko obzeral a usmerňoval nás, kade máme ísť a robiť pekné oblúčiky ako on, ja som si to nasmeroval rovno dole...... Ani za svet sa mi nepodarilo spraviť oblúčik, nieto ešte udržovať pomalé tempo. Keď som už naberala rýchlosť ako Alberto Tomba, ocko ma dobehol a zastavil. Vzhľadom na to, že rovnako dopadol aj môj druhý pokus a aj tretí, rozhodol sa ocko odovzdať ma „profíkom“ v lyžiarskej škole. S odstupom času to chápem, predsa len, nervy ma len jedny a snažil sa ich šetriť. Boli to všetci jeho kamaráti a kolegovia a tak sa nebál, že by som to tam neprežila. Našťastie sa tam ocitol aj brat, ktorý to síce nepotreboval, ale rodičia sa tak rozhodli, aby som sa necítila ukrivdená.
Prvá krivda čo sa mi tam stala bolo to, že nám hneď boli odobraté lyžiarske palice. Vraj kvôli tomu, aby sme stratili strach a nespoliehali sa na ne. Na to, že som mala šesť rokov, som bola riadne protivná a rozhodnutá, že toto našim neodpustím nikdy. Ďalej sa muselo lyžovať tak, ako nakázal inštruktor a ten sa veru s nami nemaznal. Aj si pokričal, čo môj ocko nerobil (asi preto ma tam aj dal, aby som ho mala aj ďalej rada :O))) Výcvik trval denne asi štyri hodiny, bolo to pomerne náročné, ale boli sme podelení do skupín podľa „nadania“ a tak to celkom šlo. Po týždni som lyžovala ako blesk. Bez palíc, strachu, s radosťou z lyžovania. Normálne som sa tešila na každý deň strávený na vleku. Našla som si kamarátov z každého kúska Slovenska. Dostala som diplom o absolvovaní lyžiarskeho kurzu a vtedy to pre mňa nesmierne veľa znamenalo. Veľkú radosť som mala samozrejme aj z toho, že ocko a mamka boli na mňa hrdí, a ja zase hrdá sama na seba, ako sme šli dolu svahom pekne za sebou, ako húsatká , v poradí ocko, brat a ja.
Menil sa aj môj názor na fakt, že na vlek to mam z domu 5 minút pešo. Už sa mi to nezdalo také katastrofálne otravné chodiť lyžovať, ale celú zimu som každý víkend trávila tam. Spolu so spolužiakmi, kamarátmi. Ušli sa mi dokonca aj nejaké úspechy v lyžiarskych súťažiach, zjazdoch, slalomoch. Všetko v rámci ZŠ. A kým sa na strednej škole niektorí spolužiaci trápili s lyžovaním, ja som si s tými pokročilejšími užívala lyžovanie jedna radosť.
Aj včera som telefonovala domov, ako to vyzerá so snehom tam. Kým tu, na západe Slovenska, nič nenasvedčuje tomu, že idú Vianoce a zima je podľa kalendára v plnom prúde, u nás včera husto snežilo a svahy sa pomaly zakrývajú snehom. Moje lyže ma už čakajú pripravené v garáži a dúfajú, že aj túto zimu prežijú bez nalomenia, prípadne ich úplného zlomenia. Ja beriem lyžovanie ako sezónny šport, príjemný oddych počas pobytu doma, brata to chytilo až tak, že cez zimu pracuje už pár rokov ako profesionálny inštruktor lyžovania. Je to jeho obrovské hobby a lyžovanie doslovne miluje.
Tak, Perinbabka, pekne snež, nech máme na čom lyžovať a možnosť vyblázniť sa na vlekoch pri lyžovaní. A následne to celé „zaklincovali“ horúcim čajom s rumom v originálnej drevenej chatke.......................... Hm, mňam!
