V tom počujem za sebou: „Aha, aké ihličky!“ Spomalím, opatrne sa otočím, len aby som sa uistila, či to ozaj patrilo mne. Smeje sa na mňa postarší pán, venčiaci svojho psíka. Vedľa neho stojí ďalší dedko, okolo ktorého tiež behá šteniatko.
„Moja zlatá, a nohy Vás v tých topánkach nebolia?“- prihovára sa mi jeden z nich.
„Nebolia, a pre krásu sa predsa musí niečo vytrpieť“, odpovedám a uškŕňam sa tiež.
„No viete, ja som bývalý lekár, ortopéd, a viem, čo dokážu takéto topánky urobiť s nohami“.
„Ale ujo, takto sa dnes baby už nebalia. Teraz nezaberie to, že ste bývalý lekár, musíte povedať niečo iné.“
Ujo sa smeje, dvíha „výhražne“ prst s tým, že aká som ja ale beťárka a ako som ho odhalila.
„No a čo mám teda také použiť, aby som nejakú tú kočku zbalil?“, pýta sa so šibalským úsmevom.
„Napríklad to, že dnes máte šťastný deň, lebo ste si boli vyzdvihnúť kľúče od svojho nového apartmánového bytu v Koloseu, alebo že ste včera naháňali servisákov, aby Vám konečne namontovali do nového BMW poriadne repráky“.
To sa už smejú obaja, ja sa tiež pridávam.
„Ale aj tak si dávajte pozor na svoje kĺby, aby Vás nohy neboleli. Veď si Vy ešte na moje rady spomeniete o pár rokov“, nedá sa lekár.
„Budem, budem, nebojte sa o mňa. Ja budem mať aj tak manžela, čo ma bude celé dni na rukách nosiť“, vravím na rozlúčku.
„Joj, moja milá, tak nech Vám to vyjde“
„Ďakujem, a aj Vám veľa zdravíčka“.
Celé toto milé stretnutie netrvalo viac než päť minút, ale urobilo mi náladičku na celý večer.
