Minule som prestala akurát pri fotkách z môjho pobytu v SRN ako au-pair. Ako som ich chronologicky ukladala a lepila do albumu, začali sa mi vynárať zážitky, na ktoré som už takmer zabudla. Začiatky v cudzom svete boli síce ťažké, ale stretlo sa nás tam niekoľko Slovákov a Čechov, s ktorými sme utvorili celkom dobrú partičku. Snažili sme sa podporovať a život si prispôsobiť tak, aby sme sa tam cítili čo najlepšie.
Zžiť sa však s cudzou rodinou bola už iná vec. Spočiatku to bolo riadne rozpačité, pre obe strany to bola nová skúsenosť. No a moja nemčina bola zo začiatku blokovaná mojim strachom. Trvalo taký týždeň, kým som si zvykla na spôsob ich vyjadrovania a tempo, akým hovorili. Mala som šťastie, moja náhradná rodina boli veľmi milí ľudia a ich tri deti priveľmi živé striebro :-) Najstarší chlapec mal šesť rokov a mala som pocit, že pri ňom , ako sa hovorí, budem stále jednou nohou v base..... Zabehlo mi pri večeri, keď svojej mame prisúdil titul „krava“ a ona sa na tom ešte smiala. Mňa dvíhalo zo stoličky a mala som chuť mu poriadnu vlepiť. Neskôr som si zvykla a keď na rodičov postupne použil celé osadenstvo ZOO, už ma to nerozhádzalo.
Jeho sestra, mala akurát štyri roky, nenávidela chodenie do škôlky. Každé ráno nám predviedla neuveriteľne výborný herecký výkon a všetky možné výhovorky, prečo tam nemôže ísť. A tak som musela vytiahnuť rovnako herecký a presvedčovací talent a predostrieť jej stále nové a zaujímavé dôvody, prečo by tam napriek všetkému ísť mala. Skončilo sa to zväčša tým, že si vydupala právo vziať si do škôlky denne svoju hračku, hoci sa to učiteľkám nepáčilo. Mne to bolo jedno, hlavné bolo, že na štyri hodiny bola „z domu“ :-) . Ale nebolo to zlé dieťa, hrávali sme sa spoločenské hry, karty, pri ktorých neustále podvádzala. Musím však povedať, že v porovnaní s inými deckami, o ktoré sa starali moje kamošky, boli moji zverenci úplne bezproblémoví. Výborne sme si rozumeli a každý deň nám ubehol rýchlo. Stále sme si vymysleli nejaký program a bolo to.....
Ešte tam bol najmenší anjelik, ktorý mal necelé dva rôčky. Toho som si obľúbila okamžite a rovnako aj on mňa. Keďže veľa toho nenahovoril, čítavala som mu detské knižky. Tým pádom som mala „v malíčku“ všetky nemecké riekanky a detské pesničky. Práve pri ňom som sa doučila, ako sa povedia po nemecky veverička, slon, víla, čarodejník a iné nesmierne dôležité slová pre komunikáciu s deťmi. Veď na strednej škole sme sa venovali úplne inej slovnej zásobe.
Rozhovory s ich rodičmi boli úplne iné. Tí sa ma s vážnou tvárou pýtali, či máme doma elektrinu, či máme plyn. Prípadne, či nám plyn a elektrinu necháva štát pustené celý deň, alebo len pár hodín denne. Nechápala som a bola som z ich otázok riadne šokovaná. Veď kým sme boli Československo, boli sme ich susedia, tak som očakávala aspoň aký taký prehľad. A boli to ľudia s vysokoškolským vzdelaním. A tak som im porozprávala, že nie sme bývalá Juhoslávia, že posledná vojna u nás bola tá druhá svetová, že sme civilizovaná krajina ako každá iná v Európe, elektrinu a plyn máme celé dni, dokonca aj dostavníky sme vymenili za autá už riadne dávno. Najprv som to brala vážne, neskôr som im to podávala vtipnou formou, aby neprišli na to, ako ma niektoré záležitosti urážali. Za seba, za celé Slovensko..... A tak, keď ich starká upiekla jahodový koláč a s veľkou trpezlivosťou mi začala vysvetľovať, čo sú jahody, ako veľmi sú chutné a či som už o nich počula, len som v duchu napočítala do desať a s úsmevom som si jeden kúsok toho výnimočného jahodového koláča vzala. Už som sa nezdržiavala vysvetľovaním, že jahody , podobne ako banány či kiwi, poznáme aj v tak maličkom štáte ako je Slovensko. Nebola som však jediná, rovnaké skúsenosti mali aj ostatné dievčatá a chlapci, s ktorými som sa tam spoznala. Všetci sa zo začiatku museli popasovať s obraňovaním Slovenska.
Neskôr sme sa na tom už všetci spolu smiali a oni sa hanbili aké veľké medzery majú. Na rozlúčku dostali krásnu knihu o Slovensku, ktorú som im mala darovať zrejme na začiatku...... A tak sme sa po dvoch rokoch lúčili všetci o niečo skúsenejší, rozumnejší a múdrejší. Odvtedy prešlo už deväť rokov a keďže sme už súčasťou EÚ, verím, že nie je viac potrebné kupovať Nemcom knihy o Slovensku, aby vedeli, o aký štát ide.......................
