Ani zďaleka ešte nie je jar, ale slniečko sa snaží a derie sa pomedzi mraky von.
V kúzelných kúdoliach prachu sa trblietajú jeho malé čiastočky. Pri malom pohybe sa opäť a opäť vznesú do hora a pomaly sa spúšťajú spať na poklady ukryté na povale. Na krásnu drevenú a ručné vyrezávanú skriňu, ktorá stojí v rohu. Voľakedy v nej boli uložené sviatočné šaty. Tie sa mohli obliecť len do kostola, k lekárovi, prípadne „na úrad“. Inak celý čas odpočívali zatvorené v skrini. Na bežné nosenie boli príliš vzácne a nevhodné.
Otváram opatrne skriňu, zavŕzga a ja sa strhnem. Vyťahujem „niečo“ zabalené v igelite. Zrejme kvôli tomu, aby na to nesadal prach. Zvedavo to rozbaľujem. Je to svadobná parta. Babkina. Je krásna. Zdobená stužkami , malými napodobeninami perličiek, pozlátkami. Bohato vyšívaná. Viem si dokonale predstaviť babkin a dedkov svadobný deň. Hneď si ju pred veľkým zrkadlom skúšam. Hm, je dosť ťažká. Opatrne ju skladám z hlavy a odkladám bokom. Z vešiaka beriem krátky kabátik. Zrejme ešte po prababke. Babka už také nenosila. Zaujímavé, akoby sa zastavil čas. Rukávy ma pekne vyšívané červenou niťou. A aký je úzky. Zatváram skriňu a nechám veci v nej ďalej odpočívať. Už ich nebudem rušiť.
Obzerám sa okolo a zrak mi padne na veľkú komodu. Zásuvky sa nedajú povytiahnuť, čas už zanechal na nej stopy. Po krátkom čase však povolia a ja sa dívam na klasické plátené návliečky červené s bielymi pásikmi. Je ich veľa. Trošku zožltnuté, ale to je normálne. Majú už možno aj 60 rokov. Nie sú používané, možno sú časťou babkinej výbavy, ktohovie.....
Prechádzam ďalej, zvedavá, čo ešte nájdem. Aha, poskladané tkáčske krosná. To už hej. Spomínam si, keď som bola ešte malé dieťa, ako boli rozložené u starkých v kuchyni. Mohla som mať možno 5 – 6 rokov. Tkala na nich prababka. Fascinovalo ma to. Vydávali taký pravidelný a ukľudňujúci zvuk. Keď zomrela, preniesli ich na pôjd. Ale doteraz máme veľa po domácky utkaných kobercov. U babky. Vyzerá to veľmi pekne, keď je na drevenej nalakovanej podlahe takýto koberec. A je to také starodávne, slovenské....
Všade na mňa dýcha čas. Tu bývali, žili, pracovali, tešili sa a niekedy smútili moji predkovia. Tu niekde mám aj ja svoje korene. Obklopená dedičstvom starých a krásnych vecí, ktorých tá nehmotná, duševná hodnota a krása je nevyčísliteľná. Možno práve na tejto stoličke sedával môj prapradedko a čítal si noviny. Alebo si len tak posedával pred domom a bafkal z fajočky. A do tohto zrkadla sa možno niekedy pozerala babka , keď sa chystala na nedeľnú omšu.
Usmievam sa. Je to akoby som prechádzala časom. Zo súčasnosti do minulosti a naspäť. Prebehnem ešte raz pohľadom po tom všetkom, otáčam sa a odchádzam. Nech sa zase tu všetko ponorí do ticha a nič tú atmosféru neruší......
