Na stráženie detí si susedia zavolali na leto neter. V mojom veku. Skamarátili sme sa rýchlo. Bola veselá, ukecaná, taká sebavedomejšia , bola predsa z mesta :O) Sedávali sme pri pieskovisku, ona strážila sesternice a bratranca, ja sestru, a iné kamošky tiež svojich súrodencov. Bolo nám dobre. Hrali sme skrývačky, chodili na kúpalisko, tak všetci, spoločne. Keď uložila sesternice cez obed spať, sedeli sme u jej tety na balkóne a rozoberali sme také typické dievčenské veci – frajerov a prvé pusy, a rodičov, čo nám stále niečo zakazovali a prikazovali. No proste normálne babské debaty.
O štvrtej, keď „odovzdala“ deti v poriadku rodičom, sme sa už mohli túlať bez „malých zvončekov“. Volejbal, preskakovanie plotu na kúpalisku kvôli večernému kúpaniu, kde sme sa stretávali deti z celej dediny, letné diskotéky..... Jednoducho prázdniny.
Pamätám si, ako sme raz sedeli pred bytovkou, v ruke citrónová kôrka, a drhli sme si ňou zuby. Niekde sme sa dočítali, že po takej kúre budú krásne biele. Výsledok – trpká chuť v ústach. Rovnako sme dopadli aj so sódou bikarbónou...
Kočíkovanie detí sa striedalo s kinom. Kamarátili sme sa tak štyri dievčatá. Celé roky, rok čo rok trávila u svojej tety prázdniny. Ako som sa potešila, keď v piatok zastavilo pred bytovkou červené auto a vyšla ona, vysmiata, kývala na pozdrav.
Hoci sa potom naše cesty rozišli, prázdniny u nás boli menej časté, prišli iné kamarátky, lásky, mala som o nej informácie od jej tety a sesternice.
A včera večer prišiel šok. Televízne noviny, príspevok z Prešova, smrť mladej ženy Antónie, vek 29 rokov. Prebehla mnou triaška, bude to len náhoda.
Nebola, jej ocka som na fotografii na internete spoznala. V duchu som si pospomínala na všetko pekné a veselé, čo sme spolu ako deti prežili. Dnes som zapálila malú sviečku, pre jej pokoj. Aj keď som ju už niekoľko rokov nevidela, spomienky ostali, a ostanú navždy......
