Včera som odchádzala z práce dosť neskoro, mierne podráždená, veď ako inak – idú Vianoce, darčeky nemám nakúpene ani na 50 %, ľudia sú nejakí nervózni, uponáhľaní.
A tak si stojím na Kamennom námestí, čakám pri prechode, kým nabehne zelená. V duchu si už tak prechádzam, čo všetko musím ešte kúpiť, aby som darčekové taštičky (ktoré som, mimochodom, nakúpila už v septembri!) mala čím naplniť. Ľudia postávajú vedľa mňa, zelená nie a nie nabehnúť. A v tom sa odzadu popri mne doslovne “trepe” staršia pani, s kočiarom, a s hlasnými slovami : “A vy čo stojíte, čo nejdete?!”
Ja na to: “Ale veď je červená, tak čakáme, nie?!”.
Ona: “No a čo, že je červená?!” A vykračuje si rovno počas červenej na druhú stranu, tískajúc pred sebou ten kočiar.
Ja, ako som už hore uviedla, dosť pohoršene vravím, nebola ešte ďaleko: “ No výborne, na červenú, a ešte s vnukom v kočiari”.
Na to ma môj kamoš ťahá za ruku, že nech som ticho a rehoce sa. Nechápala som prečo , až mi to vysvetlil – tá pani nemala v kočiari žiadneho vnuka, ale svojho psa....!
Nuž čo, rehotala som sa aj ja, a vedľa stojaci chalan a baba, sa len nesmelo usmievali :O) Na moju obranu len poviem, že som sa ešte fakt nestretla so psíkom v kočiari :O)
