Asi takto to na mňa celé pôsobí. Bojím sa vyjsť z práce a ísť na autobusovú zastávku, opatrne sa obzerám, a snažím sa kráčať rýchle, priam bežať niekam, kde ma nechytia. Nechápem, ale za posledné dni ako keby sa „premnožili“. Sú všade, či vystúpim z autobusu, či idem na obed, či do banky, ale sa chcem len tak, po práci prejsť starým mestom, a vyvetrať si hlavu. A z každej strany ma tiahnu za rukáv, prihovárajú sa mi. „Slečna, neprispejete na toto?“ „Dobrý deň, neprispeli by ste...“ Stále to isté a dookola. A pri tom ja prispievam nielen teraz, 3 týždne pred Vianocami, ale pravidelne, malou sumou na Nota Bene, alebo na pohľadnice postihnutých detí a podobne. Snažím sa to robiť dobrovoľne. Teraz ma k tomu nútia, nasilu, snažia sa niečo dostať, a niektorí už fakt agresívne, výrokom - „ale je to pre dobrú vec, predsa!“. Áno, ja viem, a napriek tomu neprispejem. Nie teraz, a nie vám. A to len preto, lebo za mnou bežíte cez cestu a pred nosom mi mávate umelou priesvitnou škatuľou plnou „dvaciek“. Veď vás vidím, a prišla by som, sama, dobrovoľne.
Len preto, že idú tie Vianoce? Len preto, lebo sa to očakáva?! A ľudia sa dívajú, keď vás pristavia, že či vhodíte? Nezmysel! Kým prejdem Obchodnou ulicou zhora nadol, zastavia ma minimálne 4 skupinky, so stále tou istou otázkou, či prispejem. Ako sa máme asi tak cítiť, keď kráčame ďalej, alebo im začneme vysvetľovať, že sme prispeli už tým prvým na začiatku?! Začína to byť otravné.
A to nie som nejaký odľud, čo mu je osud iných ľahostajným. Ani obluda, čo si len zahundre, že veď každý z nás by potreboval pomoc, práve naopak. Len ten vterný spôsob mi ku slovu charita akosi nepasuje. Nie je charita o dobrovoľnosti?
Minulý rok, v deň narcisov, ma potiahla jedna slečna za rukáv tak silno, že som sa zapotácala, a pekne na mňa , reku či neprispejem. Pozerám na ňu zmätene, vyjavene a dosť zamračene. Po prvé, kvietok už mám, len som si ho ešte nestihla pripnúť, nakoľko som si ho zakúpila viac – menej z donútenia od vašej kolegyne , hneď ako som vystrčila jednu nohu z autobusu. Ale tu je, a ukazujem jej v dlani držaný symbol daného dňa. A po druhé, práve som sa chystala nastúpiť do električky, tak naozaj nechápem váš prístup. Bola som sklamaná. Bolo ich tam veľa, a všetci sa predbiehali, kto osloví viac ľudí, stojacich ráno o siedmej na zastávke električiek. Viacerým ľuďom sa nepáčil spôsob, ako ťahaním za rukávy a behom za ľuďmi , plnili svoju úlohu. A popri tom, jedna súkromná TV stanica každý piatok losuje v priamom prenose výhercu 1 000 000 EUR!!!! A po slovenských mestách behá plno ľudí s priesvitnými škatuľami, a žiada o príspevok, na dobrú vec..... Čo takto to spojiť? A znížiť výhru na milión korún, a zvyšok rozdať na charitu...... Potajomky, neverejne, z lásky ku svojim blížnym tak, ako to robí väčšina Slovákom po celý rok dobrovoľne, nielen pred Vianocami...
