Mojím snom bolo realizovať sa v Anglicku. Jazykové znalosti z angličtiny a nemčiny boli približne na rovnakej úrovni a vyhralo Anglicko. Stále sa mi páčili červené tehlové domčeky, biele okná, čierne taxíky, šoférovanie po ľavej strane cesty.....Proste, bolo to niečo extra. Hlavne pre čerstvú maturantku :O))) Z agentúry som dostala všetky potrebné dokumenty, ktoré som vyplnila, poslala ich späť a čakala na telefonát, ktorý ma posunie do „ríše kráľovnej Alžbetky“. No, ale to by som nebola ja, keby na mňa neplatilo „človek mieni, Pán Boh mení“. Kým sa na anglickú rodinu muselo čakať aj 2 – 3 mesiace, v Nemecku to také ťažké nebolo. Zavolala mi jedna kamarátka s tým, že má nejakú rodinu, ktorá hľadá au-pairku. A tak som to vzala. Veď čo, to je jedno, kde si s deťmi pôjdeme vzájomne na nervy. Oprášila som svoje knihy z nemčiny, pretože rodina so mnou predtým chcela hovoriť po telefóne. Klepala som sa veru riadne a počas rozhovoru som sa zmohla len na pár základných slovíčok, ako boli „áno, nie, možno, samozrejme, viem, poznám“. Hviezdila som hneď na začiatku. Brat sa na tom výborne zabával, že to by zvládol aj on, a to nemčinu nevidel ani z rýchlika. Tsss, veď ja im ukážem. A tak som sa začiatkom januára zbalila, vyplakala pri rozlúčke s našimi a hajde do Nemecka.
Odchod bol z Bratislavy, kde samý zhon, plač, smiech, lúčenie s rodinou, vítanie s kamarátmi. Teda, ja nie, to som len sledovala. Šofér si nás pekne usadil podľa priloženého zoznamu a vydali sme sa smer rakúske hranice. Tam sa colníci s nami pekne „vyzabávali“. Celé osadenstvo autobusu výstup do mrazivej noci. V kufri si pekne krásne nájsť svoju batožinu, pripraviť pas, netváriť sa znudene, nahnevane, lebo to by len bolo! Priznám sa, cítila som sa ako najväčší pašerák drog a obchodník s bielym mäsom v jednom. Naozaj si neviem predstaviť, čo v tej mojej batožine chceli také zaujímavé nájsť. Na moju otázku, kam idem a čo tam budem robiť, som dala odpoveď, že na návštevu. No jasne, ako keby uverili, že všetci z autobusu ideme odrazu do Nemecka niekam na návštevu. Hlavne, keď sa skoro všetci z takej návštevy z Nemecka na Slovensko pred Vianocami vracali.... Hoci išlo fakt len o formality, tvárili sa, ako keby sme sa vracali z návštevy Kuby. Prinajlepšom. Ešte som pozabudla, šoféri im viezli aj slovenské pivko a cigaretky. To asi ako všimné, aspoň tak vraveli. Ďalej cesta ubiehala v pohode, spala som skoro celý čas, až po nemecké hranice, kde sa zopakoval proces ako na hraniciach rakúskych. Ale to som sa cítila ako profík, mala som čerstvé skúsenosti .O)))
Do Frankfurtu sme dorazili skoro ráno, okolo ôsmej. Čakala nás ešte cesta vlakom , približne hodinku. Cestovala som s tou kamoškou, ktorá mi tu rodinu „dohodila“. Naše rodiny sa poznali a bývali neďaleko seba, čo bolo veľké plus pre mňa. Keď sme pekne krásne docestovali, prišla si po nás „moja „ rodina. Nuž sme sa zvítali, kamošku sme hodili k nej domov a my sme sa ponáhľali „k nám“. Nebolo mi veru všetko jedno, odrazu som sa cítila tak nenormálne sama. To som si vlastne celý čas ani neuvedomovala, lebo tam bola ona a to bol taký kúsok domova. Ale teraz som už bola iba s novou rodinou. Nebol veľká, mala len troch členov: mama Nicol, ocino Goesta a malá Helena. Zoznamovanie nám celkom išlo, brali ohľad na to, že hoci som nemčinu študovala 4 roky, potrebovala som sa prispôsobiť štýlu, rýchlosti, výslovnosti aké mali oni. O dialekte ani nehovorím. Kým oni traja sa fakt snažili, ostatní okolo mali od spisovnej nemčiny ďaleko, čo ďaleko. Helena mala 4 roky, pomerne rozmaznaná dcérenka. Hneď mi bolo jasné, že med lízať to teda nebude ani náhodou. Ale ja, plná ideálov, som sa rozhodla , že sa s ňou skamarátim. Ona si ma najprv obzerala , ale netrvalo dlho, a ťahala ma do jej detskej izby poobzerať hračky, hry a všetko, čo by ma mohlo zaujímať. Celý čas niečo rapotala, rozumela som asi len polovicu ale obom nám to bolo jedno. Nicol bola prekvapená tým, ako ma Helena hneď prijala.
Musím ešte opísať, do akého prostredia som sa dostala. Tá rodina mala veľkú farmu koní. Kone bol vlastne ich obrovský koníček (hm, srandovné), a celý ich život sa točil len okolo nich. Pre mňa, dievča „ z veľkomesta“ :O))), to bolo pomerne neobvyklé a zvláštne. Ale už pred príchodom som vedela, kam idem. Bola to dedinka, ktorá mala možno 1000 obyvateľov (možno som pridala, fakt už neviem) , na okraji bola spomínaná farma, a od mesta to bolo vzdialené asi 5 km. Bolo to ok, dalo sa tam zájsť aj na biku, nebol to vôbec problém. Nicol sa starala o farmu, kone, dávala hodiny jazdectva, ustajňovali aj cudzie koníky. Goesta jej pomáhala, ale mal aj iné „kšefty“.
Moje úlohy v danej rodine boli vcelku jednoduché a myslela som, si že to zvládnem v pohode. No, ako sa ukázalo, prerátala som sa. Helena chodila denne do škôlky na pár hodín, na obed bola stále už doma. Ráno sme sa pekne všetci spolu naraňajkovali, potom som malú odviezla do škôlky, najprv s Nicol, potom občas aj sama, ako kedy. Vzhľadom k tomu, že som mala vodičák rok a oni mali mercedes, kde by sa v pohode vošla hádam aj škodovečka, dosť mi verili. No, priznám sa, že spočiatku som stredovú čiaru nedodržiavala, keďže som mala problém trafiť sa s tým veľkým hebedom tam, kde treba .O))) Ale nejako som sa to naučila. Nicol možno pribudlo pár sivých vlasov, ale čo narobíme, že?! Obed som mala variť pre mňa a Helenu, Nicol sa občas najedla s nami, ale to nebolo často. Goesta bol večne preč, stále nejaké povinnosti od ráno do večera.
Helena, ako som spomínala, bola jedináčik a tak ju všetci dookola obchádzali, zahrňovali sladkosťami, darčekmi, hračkami. Proste, stále niečo dostávala. A keďže sa to s ňou tiahlo od narodenia, malá si hovorila princezná, niektorí ju dokonca aj tak volali. A tá malá princezná nám vládla. Všetkým. Čo povedala, muselo sa spraviť, všetko chcela mať, keď sa jej niečo nepáčilo, dala to patrične najavo. Pre mňa to bol väčší šok, než samotný Frankfurt, ktorý ma fakt dostal .O))) Ja, mladá, neskúsená, bez skúseností s výchovou detí, ďaleko od domova v krajine, ktorá o Slovensku počula len v súvislosti s druhou svetovou vojnou, som si mala odrazu poradiť s takým deckom. Výzva čo výzva. Prišla som na to , ako na ňu aby nebola taká odporná ku mne, ako ku iným v jej blízkosti. Kým sme boli len samé dve doma, či vonku , proste spolu, bola zlatá, hravá, usmievavá, normálne dieťa. Rešpektovala ma, nevymýšľala, bolo nám spolu fajn. Hrali sme sa celé dni, vymýšľali všetko možné, ako by sme si deň spríjemnili. Akonáhle však „zavetrila“ buď mamu alebo otca, bol koniec s milučkou Helenou. Zase sa , ako mávnutím zázračného prútika, premenila na zlú a nevychovanú potvoru. Doslovne. Celý čas si ani na mamu ani na otca nespomenula, ale keď sa ku nám dvom pripojili, alebo stačilo, že boli doma, tá malá ma vôbec neposlúchala, vymýšľala, plakala..... Takže ja som vyzerala ako najväčší idiot a pako, ktorý si s ňou vôbec nevie poradiť.
Takto sa to tiahlo celé tri mesiace, rovnaký scenár, kým sme boli samé , bol kľud, keď prišli rodičia, cirkus. A to sa mne teda vôbec nepáčilo. Trpela som a šlo mi to pekne na nervy. Helenu som si obľúbila, ona mňa tiež, inak by so mnou tak dlho nevydržala, ale ďalej to takto nešlo. Oni síce vedeli, že kým tam nie sú, je to v poriadku a Helena je poslušná, ale nevedeli ako to riešiť. Malá nemala ani kamarátky, pretože sa s ňou nikto zo škôlky nechcel hrať. Deti ju nemali radi, lebo svoju panovačnú povahu veselo a rada predvádzala všade, kam zavítala. Preto sa to rozhodli riešiť au-pairkou, ale samo o sebe to nestačilo. Museli zmeniť aj správanie voči malej, a stanoviť jej určité hranice, za ktoré by zájsť určite nemala. Keďže sme nejaké riešenie, ktoré by uspokojilo všetkých, nájsť nevedeli, rozhodla som sa, že sa vrátim späť domov. Padlo mi to zaťažko, lebo som ich mala rada, im sa to tiež veľmi nepáčilo, lebo som bola po dlhej dobe jediná osoba, ktorú si Helena obľúbila ale ďalej to predlžovať nemalo význam. Nie za takých podmienok.
Počas týždňa , kedy som mala odísť, pricestovali Nicolini rodičia, aby si malú vzali na určitý čas k sebe. Pri odchode Helena strašne plakala a viackrát vybehla z auta aby sa uistila, že keď sa vráti, či ju tu budem čakať. Bolo mi to veľmi ľúto, a aj som si vravela, že chvíľku ostanem doma a snáď sa vrátim. Nestalo sa tak však. Nakoniec som si našla inú rodinu, kde som po dvoch týždňoch strávených doma, nastúpila ako au-pair, a kde som ostala celé dva roky. V porovnaní s Helenou a jej rodinou, to bolo ako nebo a zem..... Zapadla som tam od začiatku, a svoje rozhodnutie o zmene rodiny, som doteraz neoľutovala. Ale o tom až niekedy inokedy..............
