„Vodičák“ som si začala robiť v maturitnom ročníku. Do školy vtedy prišiel majiteľ jednej autoškoly v meste a robil nábor. Všetci spolužiaci, ktorí spĺňali podmienku sa prihlásiť, nedočkavo jeden cez druhého kričali mená a prihlasovali sa. Keďže to bolo v septembri, škola sa len rozbiehala. Nazbieralo sa nás okolo dvadsať a už sme sa videli, ako si šoférujeme po meste. Nebolo to však také jednoduché, ako sa nám zdalo. O kurze sa dozvedela jedna nemenovaná profesorka, a bolo z toho riadne „haló“. Utekala za riaditeľkou školy, ktorá si následne zavolala majiteľa autoškoly a riešili to s ním, asi v tom zmysle, že sme maturanti, povinností v škole veľa, stužková, maturity, prijímačky na VŠ, a že na autoškolu nebudeme mať čas. Keď mám pravdu povedať, ani sme sa nedivili, keďže profesorka, ktorá mala protesty, nás učila predmet, kde sme veľmi nehviezdili :O)) Ale nakoniec sa rodičia postavili na našu stranu a my sme krátko na to, zasadli plní očakávaní do lavíc autoškoly. Keďže sme boli všetci spolužiaci, bolo aj veselo a vedeli sme, že ľutovať nebudeme.
Učiteľ, ktorý nás vyučoval teóriu, sa volal Stanko, a viac, ako vyučko, ho zaujímali dievčatá. Ale bola s ním sranda. Nebudem mu však krivdiť, naučil nás všetko, čo bolo potrebné a jeho trefné poznámky nám neustále krútili kútikmi úst do úsmevu. Cez testy sme sa na každej hodine nejako prešmykli. Dievčatá nadupané vedomosťami, chalani štýlom: „takto by to asi mohlo byť...“ Veď je jasné, že oni už prvé skúseností s riadením autá mali dávno za sebou. Teraz k tomu už potrebovali len papier, aby to mohli robiť oficiálne. My, dievčatá, sme boli pred prvou jazdou také nervózne, že sa z nás chalani smiali. Inštruktori jazdenia boli štyria, a nebolo veľmi z čoho vyberať :O)) Jeden, majiteľ autoškoly, bol neustále zamračený, a keďže autá patrili jemu, patrične to pri jazde dával najavo. Druhý bol Stanko, s ktorým bola celkom sranda a výborne sa s ním kecalo. Tretí bol mladý inštruktor, ktorý používal veľmi pekný parfém. O neho bola medzi babami stále „bitka“. Štvrtý bol inštruktor, ktorý mal v okrese povesť nesympatického drzého človeka.
Jazdy pre mňa boli vcelku v pohode, snažila som sa. Napriek tomu pre mňa bola strašnou nočnou morou situácia, kedy som v kopci musela zastaviť auto a rozbehnúť sa do kopca. Neustále mi „zdochol“ motor, inštruktorovi po každej takej hodine pribudlo pár sivých vlasov na hlave, a mne v mojom záznamníčku jazdy, trojka .O))) Ani motor auta neobstál neprázdno, dostal stále poriadnu lekciu..... Doteraz sa vyhýbam miestam, kde mi hrozí parkovanie do kopca. A parkujem zásadne na miesta, kde môžem odbočiť pri parkovaní vľavo :O))) O tankovaní benzínu ani nehovorím. Našťastie som práve chytila vyučujúceho Stanka, ktorý celý čas sedel v aute a rehotal sa na tom, ako sa strápňujem pred celým pracovným kolektívom čerpacej stanice. Ale keď to vyzeralo, že by som mohla autoškole a benzínke narobiť poriadne škody, vyliezol z auta a pekne na mňa dohliadal, kým som svoju úlohu nesplnila. Počas šoférovania sme sa zarozprávali až tak, že sme prišli na to, že môj dedko s jeho ockom sa poznali, dokonca boli určitý čas kolegovia a on, ako malý chalan, často k mojim starým rodičom chodil. Nuž, odvtedy mi boli nejaké malé chyby pri šoférovaní tolerované a známky vynikajúce :O))) Vzhľadom k tomu, že u nás sneh napadne pomerne skoro, väčšiu časť jázd som absolvovala na snehom zakrytých cestách. Bola to výborná škola, lebo som sa ozaj naučila ovládať auto počas snehových búrok (obrazne povedané), hustého sneženia, namrznutých vozoviek, neodhrnutých ciest.
Kamoška však počas skúšobných jázd s autom zapadla do snehového záveja, z ktorého sa márne snažila dostať. Zhodou okolností mala inštruktora č. 4, teda hotového despotu. Keď na ňu dostatočne nakričal a ona bola zdeptaná a zúrivá zároveň, vyšiel von, že ju potlačí, ona nech jemne púšťa spojku a na jednotke z toho snáď vyjdú von. Ale milá kamoška nejako pridala poriadne, kolesá sa začali šmýkať, auto sa síce nepohlo ani o centimeter, ale inštruktor bol parádne ošpliechaný odskakujúcim snehom. Stanka, tak sa volala, nám neskôr vravela, že inštruktor vonku penil , nadával, vykrikoval, že ženy za volantom nemajú čo robiť, im patria do ruky varechy a nie volant.
Daný inštruktor ale bol vážne všetko iné, než trpezlivý učiteľ šoférovania. Kolovala o ňom aj jedna historka, na ktorej sme sa zabávali dlho, dlho, a doteraz sa o nej hovorí. Mal raz jazdu na aute s chalanom, ktorý nebol tiež z tých najpokornejších. A keďže chalanovi to šoférovanie veľmi nešlo, ich konverzácia v aute bola dosť pestrá a nepublikovateľná. A tak sa navzájom titulovali celý čas, až na križovatke to chalan nevydržal, vystúpil z auta , na čo inštruktor vybehol za ním, chvíľku sa vraj naháňali okolo auta a potom sa na ulici pobili. Nakoniec obaja nasadli naspäť, odviezli sa do autoškoly a chalan dostal riadne pokarhanie. Ale aj daný inštruktor si to vraj potom odskákal.
V deň skúšok na vodičák som bola síce nervózna a hoci som občas zabudla dať smerovku a do kopca to bol trošku problém s rozbehom (veď auto bolo plné , 5 ľudí som viezla), vytúženú ružovú kartičku som dostala. Aj keď mi inštruktor, ktorý v aute s nami sedel následne vravel, že keď som zabúdala dávať smerovky ukazoval prstami čo mám robiť a vraj ho už potom tak boleli, že sa na to vykašlal. Videla som, že niečo robí, ale myslela som, si že je tiež nervózny a že to nič neznamená. :O)))
Samozrejme, že aj keď som bola vlastníkom vodičáku, prvé jazdy som absolvovala s ockom, s ktorým to nebolo ani trošku veselé. Nepáčilo sa mu, že ruky na volante držím „o 10 minút dve“, ako nás to učili v autoškole, že keď viem, že v meste je povolená rýchlosť 60 km/ho, ja už tri kilometre predtým radím na trojku a pomaličky si idem ako keby sa nechumelilo, že mám zapnuté nahlas rádio a cez neho nemôžem počuť otáčky motora, a na tachometer sa síce spoľahnúť môžem, ale mala by som poznať aj zvuk motora bez tachometra.... Mal pravdu, pripadala som si, ako keby som posledne mesiace do autoškoly ani „nepáchla“ . Ach, koľko sme sa v aute nahádali, koľkokrát som chcela vystúpiť , nech si to odšoféruje sám kde chce..... Ale musím povedať, že som sa naučila viac pri ňom, ako v autoškole za celý ten čas trvania cvičných jázd. Teoreticky som bola fit, ale tá skúsenosť a zručnosť mi fakt chýbali. No bola som mu vďačná za každé „zaucho“, ktoré som dostala , keď som si myslela, že vlastníctvom vodičáku môžem byť pirátom ciest.
Šoférujem aktívne už desať rokov, a zatiaľ, chvalabohu, žiadna nehoda, len jedna maličká pokutka :O))) Jedno predné svetlo, ktoré sa nejakou náhodu ťuklo s garážovými dverami a jeden zrazený had na ceste z chaty ........ Takže si myslím, že je zo mňa skvelá vodička. Teda, šoférka :O)
