Po vyšetrení nevedela, čo skôr so sebou. Plakala a smiala sa zároveň. Narýchlo ešte sestričke potvrdila ďalšie vyšetrenie budúci pondelok a vybehla von z ordinácie. Hoci vonku bolo zamračené, pre ňu to bol jeden z najkrajších dní. Zašla k Dunaju, na dnes mala aj tak dovolenku. Našla si voľnú lavičku, posadila sa a vychutnávala si cez mraky predierajúce sa slnko. Rozbalila si malú čokoládku a s previnilým úsmevom, že to je pre to maličké , si s radosťou odhryzla.
Rovnako, ako dnes, sedela tu takto aj pred desiatimi rokmi. Rovnako s čokoládou v ruke sledovala pokojne plynúcu vodu Dunaja. Mala dvadsať rokov, študovala v prvom ročníku na filozofickej fakulte, mala priateľa, s ktorým chodili tri roky. Študoval na tej istej fakulte, ale bol o dva roky starší ako ona. Spoznali sa už na gymnáziu v dramatickom krúžku. V hre, v ktorej spolu účinkovali, si ho ona odmietala vziať za manžela, v skutočnosti trávili každú voľnú chvíľku spolu. Keď jej lekár oznamoval, že je tehotná, sprvu bola zaskočená, ale nevedela sa dočkať, kedy mu to povie. Nebála sa, že by to dieťa nechcel, alebo aby ich rodičia boli proti. Naopak, novinku prijal s radosťou. Bola v ôsmom týždni tehotenstva, keď sa pri podrobnom vyšetrení ukázalo, že v pravom prsníku má hrčku. Nabralo to rýchly spád. Vyšetrenia, vzorky, výsledky. Zhubný nález, ožarovanie.... Donosiť dieťa nebolo možné. Keď sa po zákroku prebudila na nemocničnej izbe, sedel pri nej. Slová, čo jej povedal, si bude pamätať navždy: „To dieťatko mi Ťa zachránilo“. Možno mal pravdu, keby nebola tehotná, podrobnému vyšetreniu by sa asi tak skoro nepodrobila, a neskôr mohlo byť už neskoro.
Vystrábila sa z toho, sprvoti časté kontroly nahradili kontroly 2 krát do roka. Lekári jej po chorobe najbližšie tri roky neodporúčali otehotnieť. Dala mu možnosť, aby sa s ňou rozišiel. Vedela, ako veľmi si raz praje mať deti a ona nevedela, či mu to bude môcť splniť. Nechápal, ako čosi také vôbec môže navrhnúť. Už sa o tom nikdy nebavili. Keď doštudovala, vzali sa. Sú manželmi už päť rokov a nikdy to ani jeden z nich neoľutoval. Navždy mu bude vďačná za jeho podporu počas, pre ňu, najťažšieho obdobia. Zvládal všetko, štúdium, brigádu, starostlivosť o ňu. Prestúpila na diaľkové štúdium, pretože kvôli častému pobytu v nemocnici, nemohla študovať dennou formou.
Utrela si slzy a ruku položila na brucho. O prvé dieťa prišla nedobrovoľne, druhé si nedá. Ťažko znášala pohľad na deti, šťastné mamičky. Ale každodenný život a láska príbuzných, jej to pomohli prekonať. Dnes verí, že sa nestane nič zlé a aj im konečne osud dopraje detský smiech. Nebyť choroby, dnes by sa na to malé tešili už traja, takto..... Len nech sa narodí zdravé. Na inom nezáleží.
Pozrela na hodinky, keď sa poponáhľa, ešte ho stihne v práci. V sobotu má narodeniny. Ráno ešte rozmýšľala, čím by mu urobila radosť. Teraz je to jasné, krajší darček si nevie ani predstaviť....
