Blahoželania sa mu zdali skoro všetky gýčové, sladké, samá rýmovačka, veršovačky.... Potreboval niečo jednoduché, pekné, jedinečné. Veď je predsa pre výnimočnú osobu. Je pre Katku. Nepomyslel by si, že jej raz bude vyberať blahoželanie k sobášu. Stále si myslel, že na svadobnom oznámení vedľa jej mena, bude meno jeho. A teraz sa díva na snehobielu kartičku s jemnými kvetinkami pred sebou a márne tam hľadá svoje meno . Tak ona sa vydáva. Našla svoje šťastie. Ani na chvíľku nepochybuje, že z nej bude krásna nevesta. Vie si ju predstaviť. Pamätá si, ako ešte dávno spolu snívali o svojom svadobnom dni. Nikdy nie vážne, skôr to bolo v rámci srandovania, doberali si jeden druhého. Smiali sa, ako pokráčajú k oltáru, čo by robili, keby zabudli doma snubné prstienky, ako by sa im triasol hlas pri vyslovovaní toho magického slovíčka „áno“. Vyberali spoločnú pesničku na úvodný valčík a nikdy sa nemohli dohodnúť. Katka bola za to, aby to bola slovenská pesnička, on chcel anglickú. Romantickú, krásnu, ako ona sama.
Tak veľmi jej to želá ale na druhej strane by chcel vrátiť späť čas. O dva roky, kedy začal strácať v živote to, čo najviac miloval. Tisíckrát si vyčítal, že odišiel zo Slovenska do Írska. Najprv to malo byť len na štyri mesiace, s kamarátmi z vysokej školy, ale začalo sa im tam páčiť, práca aj pláca boli ok, a tak ostali. Odchádzal v januári, rozhodol sa dosť narýchlo, chcel využiť šancu, čo sa mu núkala. Anglicky hovoril plynule a k tomu celkom slušne po nemecky.
S Katkou chodili rok a pol. Zoznámili sa dosť netypicky. Trošku im k tomu dopomohla „teta“ z univerzitnej knižnice. Začal pracovať na svojej diplomovej práci. Zabehol do knižnice, kde si chcel vypožičať nejakú potrebnú literatúru. Zohnal skoro všetko, až na jednu knihu, ktorú mu školiteľ dosť odporúčal. Bola požičaná. Niekto ho predbehol, deň predtým. To znamenalo, že najbližší mesiac ju určite nik nevráti, keď vôbec. Nemohol čakať, a tak nejako uprosil pracovníčku knižnice, aby mu aspoň povedala komu bola kniha zapožičaná, že sa s tou osobou skúsi nakontaktovať a nejako sa na požičaní dohodnúť. Meno študentky mu nič nevravelo ale spolubývajúci ju poznal. A tak jej zavolal. Mala veselý hlas, zastihol ju akurát na oslave narodenín kamarátky. Ochotne súhlasila, že knihu mu požičia budúci týždeň, keď si z nej spraví výpisky a niečo si okopíruje, aby mohla pracovať aj bez nej ďalej. Zarozprávali sa a zistili, že kým on si u daného školiteľa pripravuje svoju diplomovú prácu, ona zase svoju bakalársku prácu. Témy mali podobné, len on, samozrejme, v širšom ponímaní. Predtým sa nikdy nestretli, nepočuli o sebe, ale porozumeli si. A tak si začali požičiavať nielen skriptá, ale aj dvd, cd, zašli do kina, na diskotéku, radil jej, ako sa pripraviť na skúšku nejakých profesorov, pomohol jej s úpravou bakalárskej práce, ona mu pomáhala prepisovať tú jeho, keďže strojopis ovládala vďaka strednej škole. Na začiatku ozaj ani jeden z nich netušil, že to môže prerásť do vážneho vzťahu. Promoval v máji za inžiniera, ona v júni ukončila bakalárske štúdium. Dostal dobrú prácu , na absolventa VŠ celkom dobrý plat, a hlavné bolo, že mohol robiť v obore, čo vyštudoval. Katka v septembri pokračovala v štúdiu ďalej, ale mala aj brigádu v jednej kancelárii ako asistentka. Ich vzťah sa vyvíjal sľubne, stále mali nejaký spoločný program, mali sa radi. Spolu zatiaľ nebývali, nezdalo sa im to zatiaľ rozumné.
A po roku a pol to prišlo. Kamarát mu zavolal, že by mohol pre neho zohnať dobre platenú prácu v Írsku, či nechce. Katka nenamietala, hoci od radosti neskákala, nechcela ale, aby kvôli nej zahodil šancu. A tak sa po Vianociach rozlúčili a on odišiel. S tým, že ho v marci, keď sa zabýva a zvykne si tam, príde pozrieť. Na Írsko si zvykol rýchlo. Bývali spolu v prenajatom byte bývalí spolužiaci z vysokej školy, na okolí veľa Slovákov a Čechov, takže túžba po domove nebola až taká veľká. Ale Katka mu chýbala, veľmi ju ľúbil. Dennodenne si písali maily, aj sms, ale to bolo drahšie. Pracoval v počítačovej firme a bavilo ho to. Cez víkendy v sobotu chodil ešte na kurzy španielčiny, sčasti hradené firmou. Mal šťastie, že firma mala záujem o ďalší odborný rast zamestnancov. Katka za ním, ako sa dohodli, v marci prišla. Síce len na týždeň, ale bolo to fajn. Mať ju opäť vedľa seba, cítiť jej vôňu, počuť jej smiech. Keď sa vrátila domov, cítil sa nenormálne osamelý. Začal dokonca rozmýšľať, že sa vráti spolu s ňou. Nechcel čakať do leta, kým ju zase uvidí. Ale nakoniec sa rozhodol ostať, veď to zbehne raz dva. Bol jediný, čo mal doma vážny vzťah, jeho kamoši doma priateľky nemali, a podľa toho vyzerali aj ich víkendy. Doslova si užívali. Každý víkend iná baba, samá diskotéka, puby, žúrky. Bolo to veľké pokušenie, sprvoti odolával, ale raz nemohol. Bola z Čiech, pohľadná, ukecaná. Volala sa Petra. Pracovala v supermarkete ako pokladníčka, v Írsku bola od januára ako on. Začali sa stretávať, ale nebola to láska, boli to vzájomné sympatie a potreba mať niekoho vedľa seba. Pre Katku sa trápil a vyčítal si to. Vedel však, že akonáhle sa vráti domov, na všetko zabudne a bude to ako prv. Osudová láska pre neho bola , je a bude Katka.
Lenže Petra otehotnela. Boli spolu asi pol roka, keď za ním prišla do práce. Hneď vedel, že sa niečo stalo, ale toto nečakal. Obaja z toho boli v šoku, ani jeden z nich nepovažoval toho druhého za svojho budúceho životného partnera. Dohodli sa, že počas tehotenstva budú spolu bývať, aj prvé mesiace po tom, ako sa bábätko narodí. O svadbe samozrejme nepadlo ani slovo. Ani jeden z nich to nechcel. Čakala ho však najťažšia životná skúška, povedať to Katke. Katke, ktorá nič netušila, ktorú nesmierne ľúbil, hoci robil, čo robil. Keď vystúpil z lietadla, čakala už tam. Chcel byť silný, počkať pár dní, kým jej to povie. Ale keď videl jej usmiatu tvár, a slzy v jej očiach od radosti, že ho vidí, nevydržal a všetko jej povedal ešte na letisku. Chcel ostať s ňou, nechcel ju stratiť. O bábätko by sa predsa staral ako by sa dalo, finančne by Petru podporoval, nejako by sa to predsa časom zariadilo. Díval sa na ňu, na jej tvrdý a zároveň zranený pohľad, na jej ruky, ktoré pevne zvierali rúčky kabelky. Vedel, že ju stratil. Navždy. Ranil ju tak, ako si to nikto nezaslúži, zvlášť ona nie. Ani sa ju nesnažil zastaviť, keď sa bez slova zdvihla a odišla. Márne sa snažil dovolať sa jej, doma ju nikdy nenašiel, aj keď tušil, že sa necháva zatajovať. Napísal jej list, dlhý, smutný, kde sa vyznal ešte raz zo všetkého s vierou, že mu odpustí. Raz, v to dúfal......
Odvtedy ju nestretol, naživo nevidel, len raz na jednej aktuálnej fotke, počul o nej len sprostredkovane, od brata, kamarátov, sestry. Kým sa on a Petra snažili nájsť k sebe cestu ako budúci rodičia, učili sa, ako spolu vychádzať v každodenných situáciách a zvládať všetky povinnosti a starosti, Katka sa učila, ako žiť bez neho. Bez jeho prítomnosti, nápadov, bez vyhliadok na spoločnú budúcnosť. Spromovala. Tak veľmi jej v ten deň držal na diaľku palce, myslel na ňu, túžil byť pri nej. Našla si nové zamestnanie, presťahovala do prenajatého bytu s kamarátkou. A potom o nej nepočul. Mal iné starosti. Narodil sa mu syn. Adam. Od prvého momentu ho miloval. Jeho malé pršteky, hnedé očká, bucľaté rúčky. S Petrou sa snažili, ale nešlo im to. Dohodli sa na oddelenom bývaní, finančnej podpore, s pravidelnou starostlivosťou o Adama. Medzitým si našla iného priateľa ale o Adama sa stará s láskou. Nevie, ako to bude, keď sa raz vráti na Slovensko, a ona do Čiech. Ale to ešte nie je aktuálne.
Zo spomienok ho prebral brat. Na víkend vybavil chatu v horách. Prosil ho o to, keďže v sobotu nechcel byť v meste, a v žiadnom prípade nie sám. Potreboval si zamestnať myšlienky hocičím iným, než myslením na Katku a na jej svadbu. Konečne vybral blahoželanie, napísal, čo ju určite poteší a odoslal to. Rýchlo ešte na internete vyhľadal mp 3 od Karla Gotta s pesničkou, pre neho tak prelomovou, stiahol si ju , vypočul, v duchu zaželal Katke zbohom a šťastný život s milujúcim manželom a vybehol za bratom pripraviť všetko na víkend....................
