Tak, a už som sa rozhodla. Nikdy si nedávam na nový rok žiadne prázdne sľuby, lebo aj tak by ma to držalo týždeň, nanajvýš dva. Pamätám, ako som si minulý rok dala záväzok, že sa budem aktívne venovať angličtine. „Vysolila“ som vtedy druhého januára nekresťanské peniaze za knihy a kazety a potom som ich tak dobre skryla, že ich neviem nájsť. Ale toto je iné...
Keďže nepijem, nefajčím, nedrogujem, nefetujem (len sem - tam, keď si lakujem nechty na rukách trošku dlhšie, než je možno normálne, a keď každé leto nahováram našich aby sme zase natierali plot), zostal mi taký jediný záväzok, a síce, že radikálne schudnem.
No dobre, radikálne je také odvážne slovo, povedzme, že sa budem veeeeľmi snažiť. Vyhlásila som teda boj mojim tukovým vankúšikom. Oni sú inak veľmi prítulné, ale obľúbili si ma až príliš. Nalepili sa na mňa až tak mocne, že dohováranie aby zmizli nepomohlo, bude sa konať. Ich argumentácia, že ma v zime pekne hrejú bola síce silná, ale kontrovala som tým, že v lete poriadne prekážajú.
Oprášila som knihy o diétach, delených stravách, kalanetike a kopu vystrihnutých stránok z rôznych „mozogvymývajúcich“ ženských časopisov s cennými radami. Steper som z chodby presunula do mojej izby, čo je veľmi dobré znamenie, lebo pri poslednom pokuse o cvičenie som na neho pozrela tak škaredo, že skoro zhrdzavel.
V obchode som hrdo odignorovala regály so sladkosťami. Som predsa silná osobnosť s pevnou vôľou. Moje druhé, slabšie a zbabelejšie „JA“ ma prehováralo na aspoň jednu malú, chrumkavú a chutnú horalku alebo delissu. Miesto toho som do košíka hodila cereálnu ovocnú tyčinku a uháňala som ku jogurtom. Dva obyčajné biele jogurty tzv. „biely sex“ nesľubovali, ale ja som pevné rozhodnutá dotiahnuť to celé do úspešného konca. A tak som čokoládovému pudingu, ktorý sa na mňa zvodne usmieval, v duchu ukázala neslušné gesto a trielila ku pokladni skôr, než stihnem so sebou zhrabnúť tresku v majonéze, sladké pečivo či nutellu. :O))))
Už takto „trpím“ dva týždne a celkom to ide. Predstavovala som si to horšie. Pri obede, kde sa na tanieri skromne krčia dve varené mrkvy a iná zeleninka, si nahováram, akú delikatessu mám zase na obed. Je zvláštne, ako ľahko sa dá rozumček oklamať. Neskôr zeleninový šalát, ktorý mám rada, mi dodá energiu odolať zapekaným cestovinám s hriešne kalorickým syrom. Som len zvedavá, ako dlho mi to vydrží. Už teraz som totiž prekonala rekord v sebaovládaní.
Nad pracovným stolom mam „vycapenú“ fotku, kde sa sama sebe páčim, a dúfam, že o dva mesiace budem tak vyzerať. Okrem toho, v skrini sú už pripravené rifle, ktoré mám rada , ale ktoré mi teraz veľmi „nesadnú“ :O(((
Mám už vybraté aj fitko, kde sa budem chodiť „realizovať“ , podľa odporúčaní trénera, aspoň 3 x v týždni. Zatiaľ , kým si časový plán upravím tak, aby mi to vychádzalo, budem stepovať večer pred telkou aspoň hodinu.
Raz dávnejšie , ešte minulý rok, som čítala na blogu článok jednej blogerky, ktorá takto verejne tiež dala najavo, že začína chudnúť, ale neviem sa k tomu článku dopracovať, lebo neviem jej meno. Verím len, že sa jej to podarilo.... :O))
Blíži sa čas obeda a ja si idem zase ponamáhať svoju fantáziu. Na obed mám varenú zeleninu a moja predstava bude, že si pochutnávam na niečom chutnejšom.....:O)) O dva mesiace podám info, ako to celé dopadlo.....
